Slovak Newsletters

„Ale vy, milovaní, budujte sami seba na svojej presvätej viere a modlite sa v Duchu Svätom. Zachovajte sa v Božej láske a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista pre večný život“ (Júd 20 – 21).

Ako tak čítam tieto verše Júdovho listu, vnímam, ako mi Duch jemne šepká: „David, chcem, aby si vstúpil do plnosti radosti mojej lásky. Máš správnu teológiu; ale ešte si nezakúsil ten pravý odpočinok duše, ktorý prichádza so zotrvávaním v mojej láske. Až doteraz si v tom bol len po členky – no je tu celý oceán mojej lásky, v ktorom môžeš plávať.“

We hear a lot about hope — from politicians, from numerous books, from tapes and other media. But what is offered in each of these messages doesn’t seem to last.

We may get fired up and encouraged by what we hear in such messages. Indeed, we may find ourselves refreshed and hopeful for a season. But what is offered isn’t a fixed, experienced hope, and soon it fades away.

The whole world yearns for a steadfast hope. The inner cry of multitudes around the globe right now is, “Somebody, somewhere, please, give me some hope, something that will last.”

Ako tak listujem stránkami Starej zmluvy, som povzbudený príkladom kráľa Dávida. Dopadla naňho desivá pohroma, ktorá spôsobila, že i jeho nabližší ohrozovali jeho vlastný život. Obdivujem Dávidovo rozhodnutie počuť slovo od Boha uprostred tohto nebezpečného času.

Tu je príbeh: Dávid a jeho skupina šesť stoviek lojálnych mužov sú na úteku pred kráľom Saulom, ktorý sa ich snaží zabiť. V jednej chvíli sa táto malá armáda utáborí v meste Ciklag, kde si muži založili svoje rodiny. A práve z tohot miesta vychádzajú do boja a svoje manželky a deti zanechávajú v bezpečí.

"Lebo nechcem, aby ste nevedeli, bratia, že všetci naši otcovia boli pod oblakom a všetci prešli cez more a všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a v mori a všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi a tou skalou bol Kristus. Ale vo väčšine z nich sa nezaľúbilo Bohu, lebo boli pobití a rozmetaní na púšti. A to všetko sa nám stalo výstražným príkladom nato, aby sme neboli žiadostiví zlého ako aj oni žiadali.

Jeden primn kresan mi nedvno poloil v liste nasledujcu otzku:

"Komu verme? Roky som tal prce mnohch sluobnkov, ktor boli presveden, e koniec je blzko. Avak znovu a znovu sa mlili. Teraz si uvedomujem, e niektor sa snaia len preda knihu. Ale in si primne mysleli, e im Boh povedal, e koniec bude v naej dobe.

Poehnan Hospodin , ktor ns nedal za koris ich zubom. Naa dua unikla jako vta Z osdla lovcov. Osdlo sa potrhalo, a my sme unikli. Naa pomoc je v mene Hospodinovom, ktor uinil nebesia i zem. (alm 124:6-8)

V alme 124 tame o lovcoch a ich osdlach. Urite ste u pouli o lovcoch. Boli to profesionlni lapai vtkov pred tm , ne boli vyroben automatick zbrane. Roztiahli na zem sie a vtci, ktor si na u sadli, sa u nemohli vyslobodi, lebo sa do nej zaplietli.

Na o si najskr spomenie, ke pouje slovo nsilie? Zrejme si pomysl na kared veci, ktor pouje v sprvach alebo vid v novinch:

Jedným zo spôsobov, akým Boh hovorí k svojim deťom, je kladenie otázok. Môžeme to vidieť v oboch zmluvách Písma. Spôsob, akým kladie svoje otázky, odhaľuje myšlienky srdca. Napríklad:

Keď Ježiš slúžil veľkému zástupu, začali byť ľudia v tomto zástupe hladní. A tak zobral svojho učeníka Filipa bokom a položil mu dôležitú otázku: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli? Ale to povedal len preto, aby ho skúšal; lebo sám vedel, čo urobí“ (Jn 6:5-6 SEP).