World Challenge Pulpit Series Newsletters

Zotrvávaj v Božej láske

michal_sedlacek — Mon, 07 Mar 2011 12:17:46 -0600

„Ale vy, milovaní, budujte sami seba na svojej presvätej viere a modlite sa v Duchu Svätom. Zachovajte sa v Božej láske a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista pre večný život“ (Júd 20 – 21).

Ako tak čítam tieto verše Júdovho listu, vnímam, ako mi Duch jemne šepká: „David, chcem, aby si vstúpil do plnosti radosti mojej lásky. Máš správnu teológiu; ale ešte si nezakúsil ten pravý odpočinok duše, ktorý prichádza so zotrvávaním v mojej láske. Až doteraz si v tom bol len po členky – no je tu celý oceán mojej lásky, v ktorom môžeš plávať.“

Biblia je plná pravdy o Božej láske. Keď si to občas uvedomím, sám sa čudujem, ako si ma Pán mohol zamilovať. Nie že by som o jeho láske pochyboval. Je to z mojej strany skôr opomenutie toho, aby som zotrvával v poznaní a istote jeho veľkej lásky, ktorou ma miluje.

A práve to je dôvod, prečo píšem toto posolstvo. Cítim, že práve teraz Boh chce, aby sa zástupy kresťanov dopočuli viac o tom, ako zotrvávať (zostávať) v Jeho láske. Prvá vec, ktorú chcem zdôrazniť, je táto: Božia láska nám musí byť zjavená Svätým Duchom.

Zjavenie Božej lásky prichádza najmä vtedy, keď sa znovuzrodíme. Ak by si sa opýtal väčšiny kresťanov, čo vedia o Božej láske, povedali by ti: „Viem, že ma Boh miluje, pretože dal svojho Syna, aby za mňa zomrel.“ Tiež by citovali Jána 3:16: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“

Je to úžasný moment, keď túto pravdu uchopíš. Zrazu si uvedomíš: „Boh ma miloval vtedy, keď som bol stratený, nehodný, keď som bol cudzincom. Dokázal svoju lásku ku mne tým, že obetoval svojho vlastného Syna namiesto mňa.“ Je však niekoľko kresťanov, ktorí sa naučili, ako zotrvávať v Božej láske. Vieme niečo o tom, ako milovať Boha, ale len zriedka hľadáme zjavenie o Jeho láske smerom ku nám. Ak by si požiadal väčšinu kresťanov, aby našli v Písme pasáže o Božej láske voči nim, dokázali by nájsť len zopár.

No porozumenie Božej láske je tajomstvom víťazného života. Zástupy sa stávajú duchovne chladnými, pretože ignorujú Božiu lásku. Netušia, že ich najväčšou zbraňou proti satanovým útokom je to, aby boli plne presvedčení o jeho láske. A toto presvedčenie prichádza skrze zjavenie Svätého Ducha.

Vo svojej poslednej modlitbe tu na zemi Ježiš povedal: „Otče... lebo si ma miloval pred stvorením sveta“ (Jn 17:24). Aká neuveriteľná myšlienka! Otec tak veľmi miloval Ježiša ešte pred stvorením všetkého! Predtým, než bolo čokoľvek vo vesmíre stvorené – predtým, než boli sformované planéty, predtým, než slnko, mesiac a hviezdy boli povolané k životu, predtým, než bola utvorená Zem, pred stvorením človeka samého – bol Ježiš milovaný svojím Otcom.

Potom sa Ježiš modlil túto pozoruhodnú modlitbu: „Ty, Otče... ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (17:21, 23). Tiež sa modlil: „... aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (17:26). Ježiš hovoril: „Otec, viem, že budeš milovať tých, čo sa stanú časťou môjho tela rovnako, ako si miloval mňa.“

Podľa Ježiša je teda v Otcových očiach Kristus a jeho cirkev jedným. Pavol to ilustruje analógiou s ľudským telom – hovorí, že Kristus je hlavou a my sme jeho telo – kosť z jeho kosti, telo z jeho tela. „(Boh) mu všetko položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1:22 – 23).

Chápeš ten dôsledok? Keď Otec miloval Ježiša už vo večnosti, nás miloval tiež. Skutočne, už vtedy, keď bol človek len myšlienkou v Božej večnej mysli, mal Pán už naše dni spočítané a plánoval naše vykúpenie.

„Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1:4).

„Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť. Od samého zrodu som odkázaný na teba. Ty si môj Boh, odkedy ma mať povila“ (Ž 22:10 – 11).

„Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil“ (Ž 139:16).

V tejto poslednej pasáži vlastne Dávid hovorí: „Skôr, ako som bol sformovaný, poznal si ma, Pane. Mal si už moje dni spočítané.“

Boh vždy miloval svojho Syna i nás. Jeho láska je večná, rovnako ako On sám je večný: „Láskou odvekou som ťa miloval“ (Jer 31:3). „... Boh, náš Otec, ktorý nás miluje a vo svojej milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej...“ (2 Tes 2:16).

Nikto nemôže zväčšiť Božiu lásku žiadnou dobrou vecou, ktorú vykoná. Ježiš si nezaslúžil lásku svojho Otca tým, že šiel na kríž, ani svojou poslušnosťou, ani tým, že miloval svojho Otca. Podobne ani teba Boh nezačal milovať až v ten deň, keď si sa kajal a prijal si Krista ako svojho Pána. Nezačal ťa milovať len tak odrazu, keď si začal poslúchať jeho slovo a chodiť v Duchu. Miloval ťa už od večnosti.

Ako dlho ťa miluje? Miloval ťa, odkedy je, pretože On je láska. Taká je jeho prirodzenosť. Miloval ťa ako hriešnika. Miloval ťa v lone matky. Miloval ťa predtým, ako vznikol svet. Jeho láska k tebe nemá žiaden počiatok, a nemá ani koniec.

Kedy ťa Boh prestane milovať? Prestal by iba vtedy, ak by prestal milovať svojho Syna, čo je však nemožné. Kristus hovorí: „A pretože (Otec) miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13:1). Teraz už lepšie môžeme pochopiť nasledovnú Júdovu inštrukciu: „Zachovávajte sa v Božej láske.“ Hovorí nám vlastne: „Zachovajte túto pravdu. Pevne ju uchopte a nikdy nepustite. Poznanie Božej lásky je určené pre vaše potešenie a vašu silu. Oslobodí vás a zachová slobodných.“

Ján pridáva: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1 Jn 4:10, 19).

Ktokoľvek sa dokáže radovať, keď lieta vo výškach Svätého Ducha. Ale Boh chce, aby sme zotrvávali v jeho láske v každom čase – obzvlášť počas našich skúšiek a pokušení. Ján nám hovorí o tom, ako v tejto Božej láske môžeme zotrvávať: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4:16). Jednoducho, ak „ostávame v Božej láske“, tak sa zachovávame v jeho láske.

Výraz „ostávať“ tu znamená „zostať v postoji očakávania“. Boh chce, aby sme očakávali, že svoju lásku voči nám bude obnovovať deň čo deň. Máme denne žiť v poznaní, že nás Boh vždy miloval a aj vždy bude. V skutočnosti však väčšina z nás len tak prelietava dnu a von z Božej lásky podľa svojich emocionálnych výšok a hĺbok. Cítíme sa v jeho láske bezpečne, ak s ním verne chodíme. Ale už si nie sme istí jeho láskou vtedy, kedykoľvek sme pokúšaní, unavení alebo v časoch, keď zlyhávame.

Milovaní, to je práve ten čas, kedy máme dôverovať jeho láske. V týchto veršoch nám hovorí: „Nezáleží na tom, akej skúške čelíš; nikdy nemusíš pochybovať o tom, že ťa milujem. Ak dôveruješ môjej láske, potom žiješ spôsobom, akým chcem, aby si žil.“ Prechádzaš cez nejaké ťažké pokušenie? Bol si premožený starou žiadostivosťou, ktorú nenávidíš? Je tvoje manželstvo v zmätku a tvoja rodina v chaose? Práve to sú časy, kedy musíš zotrvávať v láske Božej. Musíš vedieť, že aj napriek tomu všetkému ťa tvoj večný Otec stále miluje.

Možno sa pýtaš: „Myslíš, že keď ma Boh miluje, tak jednoducho prehliada moje zlyhania? Zavrie oči pred mojím hriechom?“ Samozrejme, že nie. Bude ťa trestať svojou palicou, ale zároveň vždy zachová svoje deti vo svojej veľkej láske. „Lebo koho Pán miluje, toho tresce“ (Žid 12:6).

Jedným z dôvodov, prečo nám Boh zjavuje svoju lásku práve vtedy, keď prežívame slabé a hriešne obdobia, je to, aby nás pritiahol späť k sebe. Jeremiáš 31 ponúka nádhernú ilustráciu Božej lásky. Izrael odpadol, ľudia žili v prosperite, stučneli a oddávali sa každému druhu zvátenosti. Odvrátili sa k modlám, dopúšťali sa smilstva a cudzoložstva. Zabudli na všetko o jemnom milosrdenstve, ktoré im Boh preukazoval.

Potom im však odrazu ich žiadosti skysli. Stratili všetko potešenie, ktoré mali v napĺňaní svojich chúťok. Začali volať: „Pane, sme stratení. Potrebujeme, aby si nás obrátil.“ Boh počul ich pokániae a jeho milujúce srce im vyšlo v ústrety. Potrestal svoj ľud palicou nápravy, a Izreael kričal: „Šľahal si ma... Priveď ma späť a navrátim sa... Už som oželel svoj odpad...“ (Jer 31:18 – 19).

Počúvaj v tomto bode Božie slová: „Veď kedykoľvek mu hrozím, znovu si musím naň spomenúť a trasie sa mi preň vnútro, musím sa nad ním zmilovať“ (31:20). „Láskou odvekou som ťa miloval“ (31:3).

Toto je niečo, čo o Božej láske musíš vedieť. Boh hovoril svojmu ľudu: „Musel som vás potrestať a povedať vám tvrdé slová pravdy. No i potom ste hrešili voči mne, a robili ste tak napriek milosti a milosrdenstvu, ktoré som vám prejavil. Obrátili ste sa proti mojej láske a odmietli ste ma. Napriek tomu bolo moje srdce plné zľutovania hlboko pohnuté. Pamätal som na vás vo vašich bojoch a určite sa nad vami zľutujem. Zadarmo vám odpustím a obnovím vás.“

V Ozeášovi 3, Boh prirovnáva odpadlícky Izrael k cudzoložníkom. Hovorí Ozeášovi: „Choď a miluj ženu, ktorá má milenca a cudzoloží, ako Pán miluje synov Izraela, hoci sa oni obracajú k iným bohom“ (Oz 3:1).

Pán hovoril svojmu ľudu: „Zhrešili ste proti mne tak do očí bijúcim spôsobom ako prostitútka, kráčajúca po uliciach. Ale ste ku mne stále pripútaní (doslova „sme zosobášení“ – pozn. preklad.) a ja vás milujem. Budem tu pre vás. Teraz tu buďte aj vy pre mňa.“

Nedávno som videl tento druh nepodmienečnej a obnovujúcej lásky v liste, ktorý nám poslala drahá sestra v Pánovi. Napísala: „Asi rok späť, keď som mala mimomanželský pomer, som vám napísala anonymný list, v ktorom som vás žiadala o modlitbu. Žila som v utrpení kvôli klamstvu, ktoré bolo v mojom živote. Som skutočne znovuzrodená a tak Duch Svätý so mnou jednal.

Môj vzťah k manželovi i Pánovi bol obnovený. Po 43 rokoch manželstva sme skutočne potrebovali uzdravenie v mnohých oblastiach nášho manželstva. Vaše posolstvo ma mocne usvedčilo a zároveň povzbudilo, aby som dôverovala Božej láske. Viac, ako kedykoľvek predtým, som sa naučila, že ma Boh miluje.“

Božia láska mala na túto ženu mocný účinok. No nepoznanie Božej lásky môže mať aj opačný efekt. Popremýšľajte nad listom, ktorý napísala iná žena: „Tak často som sa cítila, že ma Boh chce „dostať“. Cítila som, že ma chce trestať za všetko, čo som urobila. A tak som bola k iným krutá a zlá, snažiac sa ich dokopať do toho, čo som chcela ja. No teraz chcem len utekať k jeho trónu milosrdenstva, prijať jeho lásku a ukázať túto lásku ostatným. Už som unavená z toho, aká som bola plná súdi a kritizovania.“ Vďaka Bohu. Táto žena túži zotrvať v Otcovej láske.

Milovaný, láska Božia je nám vyjadrená iba skrze Ježiša Krista. Podľa Jána všetka Božia láska prebýva v Ježišovi: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1:16). Možno sa spýtaš: „Čo je tak dôležité na poznaní, že nám je Božia láska vyjadrená skrze Krista? Ako to ovplyvňuje náš každodenný život?“

Toto poznanie je viac ako len biblický koncept. Poznanie, že Božia láska nám je vyjadrená skrze Ježiša, má všetko dočinenia s tým, ako zotrvávame v jeho láske. Vieš, nestačí len vedieť, že Boh ma vždy bude milovať a neprestane s tým ani počas mojich zápasov. Chce, aby jeho láska mala na mňa špecifický účinok.

Ako teda Božia láska ovplyvňuje naše životy? Len ťažko sa môžeme pozrieť na ľudský príklad. Existujú totiž nemravní kresťania, ktorí by prevrátili zjavenie tejto Božej lásky na „licenciu“ pre hriech. Usvedčujú sami seba: „Boh ma predsa miluje bez akýchkoľvek podmienok a aj ma bude milovať napriek môjmu pitiu, cudzoložstvu a vyhľadávaniu rozkoše. Jeho milosť je väčšia než moje hriechy.“ Takíto ľudia toto všetko robia napriek Božej láske.

Musíme sa teda pozrieť na Krista ako náš príklad. Už nám osvetlil, že nás Otec miluje rovnako, ako miluje jeho samého. Takže otázka znie: ako Ježiša ovplyvnila Otcova láska?

Ovocie Otcovej lásky – Ježiš dal svoje telo ako žijúcu obetu za ostatných.

Ján píše: „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život“ (1 Jn 3:16). Toto je ovocie Otcovej lásky v Ježišovom živote. Dal samého seba ako obeť za ostatných. Druhá časť tohto veršu hovorí o zámere Božej lásky v našich vlastných životoch: „Aj my sme povinní dávať život za bratov“ (3:16). Božia láska nás takisto vedie k tomu, aby sme dali svoje telá ako živé obete.

Už ste niekedy premýšľali nad tým, čo to skutočne znamená položiť život za svojich bratov alebo sestry? Pavol tu nevraví o tom, aby sme sa stali mučeníkmi na cudzej pôde. Nehovorí o tom, aby sme sa stali darcami orgánov. Ani nás nenabáda, aby sme si vymenili miesto s nejakým odsúdencom na smrť. Len Kristus sám vykonal takúto obeť.

Nie, len taký kresťan môže prinášať život a nádej svojím bratom, ktorý „zomrel“. Takýto služobník musí zomrieť tomuto svetu – sám sebe, svojej pýche a ambíciám. Musí sa vzdať seba samého, aby konal Božiu vôľu.

„Mŕtvy“ kresťan dovolil Svätému Duchu, aby vykonal duchovnú inventúru jeho duše. Takýto veriaci hľadá korupciu a bezbožnosť vo svojom vlastnom srdci. Ochotne ide pred Boží oltár a volá: „Pane, prečisti ma. Zober si to všetko.“ Veľmi dobre vie, že iba obmytím Kristovou krvou môže dať svoj život za bratov.

Toto je jednoducho najdôležitejšia pravda, ktorá mi umožňuje pokračovať v duchovnom boji. Som plne presvedčený, že Boh je verný, aby mi odpustil a obnovil ma, a ja tak budem mať silu odolávať všetkým pokušeniam. Viem, že je so mnou – bez ohľadu na to, čomu musím čeliť. A viem, že ma cez toto všetko miluje.

Môžem príležitostne padnúť. Ale viem, že ma na konci mojich zápasov bude čakať a budem ním milovaný. Drahý, veríš, že ťa miluje? Zostávaj v jeho láske tým, že budeš veriť, že ťa miluje. Amen.

Boh obvinený zo zanedbávania svojich detí

michal_sedlacek — Thu, 13 Jan 2011 17:08:30 -0600

Jedným zo spôsobov, akým Boh hovorí k svojim deťom, je kladenie otázok. Môžeme to vidieť v oboch zmluvách Písma. Spôsob, akým kladie svoje otázky, odhaľuje myšlienky srdca. Napríklad:

Keď sa Eliáš skrýval v jaskyni, Pán sa ho spýtal: "Eliáš, čo to tu robíš?"
Keď Peter kráčal po vode smerom k Ježišovi, prepadli ho pochybnosti a začal sa topiť. Ježiš sa ho spýtal: "Prečo neveríš?"
Keď bol Saul na ceste do Damašku (krátko predtým, než sa stal Pavlom), Kristus sa ho spýtal: "Prečo ma prenasleduješ?"

Zmyslom týchto prenikavých otázok bolo prinútiť poslucháčov zamyslieť sa a hlbšie nazrieť do vlastných sŕdc.

Aby sa Boh dostal k jadru veci, používa pri svojich deťoch "metódu otázok" aj dnes. Občas ku mne Pán prehovorí nejakou otázkou. Raz, keď som ho hľadal v modlitbách, sa mi v srdci vynorila otázka. Počul som, ako sa ma Duch pýta: "David, viníš ma z toho, že zanedbávam svoje deti?"

Len tá samotná myšlienka ma ohromila. Potom Duch šepkal mojej duši: "Som tvoj Otec a ty si moje dieťa. Napriek tomu – pochybuješ o mne? Obviňuješ ma vo svojej mysli z toho, že ťa zanedbávam? Máš občas pocit, že nepočujem tvoje úprimné volanie?" Skôr, ako som však mohol odpovedať, som musel preskúmať svoje srdce.

Pravdou je, že my kresťania len zriedkavo svoje pochybnosti a nevieru vyjadríme slovami. Nikdy ostatným nepovieme, že nás Pán zanedbáva. Nikdy nepovieme, že bol ticho, keď sme k nemu volali, že nepočul naše modlitby a že nekonal v náš prospech.

Ale faktom zostáva, že takéto myšlienky mávame. Hlboko v nás existujú takéto otázky a pochybnosti. Sú veci, pri ktorých sa nám zdá, že Boh mlčí.

Verím, že toto posolstvo mám od Boha – pretože Jeho Duch sa chce zaoberať tým, či nášmu Otcovi dôverujeme naplno. Naše uctievanie v cirkvi, naša emocionálne prežívaná chvála, naše každodenné kresťanské chodenie – to všetko je zbytočné, ak si myslíme, že nás Boh v niektorej z oblastí nášho života zanedbáva. Dovoľte mi, aby som sa s vami zdieľal o niektorých otázkach od Pána, ktoré sa tejto témy dotýkajú. Verím, že je pre každého z nás dôležité, aby sme si vo svojom vnútri vyriešili tri konkrétne otázky. Ak to urobíme, naša viera a dôvera v Pána bude obnovená.

Každý veriaci, ktorý chce potešiť Boha svojím modlitebným životom, si musí najprv vyjasniť túto otázku: "Má Boh všetko, čo potrebujem? Alebo potrebujem ísť niekde inde, aby som našiel odpoveď?"

Zdá sa, že je to jednoduchá otázka – možno taká, ktorú by si nik ani nepoložil. Väčšina kresťanov by odpovedala: "Áno, samozrejme že verím, že Boh má všetko, čo potrebujem." Pravda je však taká, že mnoho z nás o tom vôbec nie je presvedčených! Hovoríme, že tomu veríme, spievame hymny a kážeme o tom. Ale potom nás zasiahne kríza a zdá sa, že Boh mlčí. V takýchto časoch často skutočne neveríme, že On má všetko, čo potrebujeme.

Pavol nás napomína: "Môj Boh však uspokojí všetky vaše potreby podľa svojho bohatstva v sláve Krista Ježiša" (Flp 4:19). Pán má sklad hojnosti, ktorým chce naplniť každú potrebu. Služobníci viery to vedia. Prečo sa tá utrápená žena v Ježišovom podobenstve stále otravovala s nespravodlivým sudcom? Neustále naňho naliehala a dožadovala sa: "Zjednaj mi spravodlivosť!" Ona totiž vedela, že len on sám má moc a autoritu vyriešiť problém, ktorému čelila.

Boh strávil 40 rokov tým, že sa snažil presvedčiť Izrael, že mu nebude nikdy nič chýbať. Zasľúbil, že bude jeho neustálym zdrojom a zásobou. "Veď Pán, tvoj Boh, žehnal všetkým prácam tvojich rúk. Vedel, že prejdeš touto veľkou púšťou: už štyridsať rokov je s tebou Pán, tvoj Boh, a nechýbalo ti nič" (Dt 2:7).

Boh hovoril: "Vo mne nenájdete žiadne obmedzenie ani nedostatok. Mám všetko, čo potrebujete – a ja vám to dám." "Veď Pán, tvoj Boh, ťa chce voviesť do krásnej krajiny... do krajiny, kde... nebude ti v nej nič chýbať... keď sa naješ a nasýtiš..." (8:7, 9 – 10).

My dnes už v zemi zasľúbenej ale sme – v Kristovi! Pán nás do nej priviedol. Ježiš je pre nás miestom, kde prebývame a kde nie je nikdy žiaden nedostatok. On reprezentuje Božiu plnosť. V starej zmluve poznali veriaci Božiu slávu – šekinu. No Boh hovorí, že pre nás zabezpečil niečo ešte lepšie – a to prítomnosť Ježiša samotného. On je v nás neustále prítomný.

Písmo hovorí o Mojžišových časoch: "Štyridsať rokov si ich živil na púšti. Nechýbalo im nič. Odev sa im neodral a nohy im neopúchali. ... oplývali rozkošami v tvojej veľkej dobrote" (Neh 9:21,25).

Pýtam sa ťa: tešíš sa z Božej dobroty voči tebe? Alebo skôr počuješ ten jemný šepot v tvojom srdci: "Boh nie je ku mne dobrý. Moje modlitby zostávajú bez odpovede. Toľko vecí v mojom živote ešte nie je vyriešených."?

Ak Boh dokázal previesť tri milióny Izraelitov cez púšť, pochybuješ o tom, že by sa nedokázal postarať o teba? Možno aj obdivuješ spôsob, akým sa staral o Izrael – no keď sa potom pozrieš na svoj vlastný život, povieš si: "Ó, ja chudák!"? Práve toto je obviňovanie Boha zo zanedbávania svojich detí.

Izrael nebol nikdy presvedčený o tom, že by boli všetky jeho potreby kompletne naplnené dôverou v Boha. V tomto ohľade to, veru, svätí ľudia neboli. Práve naopak, boli neposlušní, bezočiví a navyše modloslužobníci. V určitom bode im dokonca sám Mojžiš povedal: "Odkedy vás poznám, boli ste rozhodnutí odpadnúť."

No keď títo istí Izraeliti volali na Boha, On zostúpil a odpovedal na ich volanie. Zľutoval sa nad nimi. Povedz mi: nevypočuje dnes Pán o to viac volanie tých, ktorí ho milujú? Neodpovie nám, ktorí sme opustili modloslužbu a nasledujeme ho s vášňou?

Možno ti príde zaťažko tomu veriť. Niekde vo vnútri nie si presvedčený, že Boh má všetko, čo potrebuješ, a chce ti to dať. V tom prípade ho však obviňuješ z toho, že je neschopným Otcom. Hovoríš, že nemá žiadne právo, aby vychovával svoje deti. Viníš ho z toho, že má všetku moc a autoritu, aby ťa zabezpečil, ale skrýva to pred tebou.

Nezáleží na tom, aký je tvoj problém alebo v akom chaotickom bludisku sa nachádzaš. Ak budeš verne očakávať na Ježiša, On ti dá všetku múdrosť, poznanie a milosť, ktoré sú pre túto skúšku potrebné. On vždy urobí cestu tým, ktorí mu plne dôverujú. On to pre teba urobí.

Boh sa nás pýta inú jednoduchú otázku. Som presvedčený, že túto otázku mnohí kresťania ešte nezodpovedali. Pán sa nás pýta: "Skutočne veríš, že presne viem, čo práve teraz znášaš?"

Možno práve teraz, ako čítaš tieto riadky, prechádzaš obdobím, kedy potrebuješ, aby konal v tvoj prospech. Samotná povaha tvojho problému vyžaduje odpoveď.

Dovoľ mi, aby som sa ťa na niečo spýtal. Veríš, že Boh ochotne, dokonca s radosťou, sleduje každý tvoj krok tak, ako to otec robí u svojich malých detí? Veríš, že On pozná každú myšlienku, ktorú máš, ako rozumie otec svojmu maličkému bľabotajúcemu dieťaťu? Veríš, že On koná ako tvoj milujúci, starajúci sa Otec, ktorý zotiera tvoje slzy, počuje každý vzdych a zostáva ti nablízku?

Lebo tak ho presne opisuje Biblia:

"Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich volaniu sa nakláňa jeho sluch. ... Spravodliví volali a Pán ich vyslyšal a vyslobodil ich zo všetkých tiesní" (Ž 34:16, 18).
"Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará" (1 Pt 5:7).
"Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja" (Ž 103:13).

Hebrejské slovo pre "zmilovať" tu znamená "hladiť, objať, milovať, byť súcitný". Písmo vraví, že Boh svojimi ramenami objíma tých, ktorí sa ho boja (ktorí v neho veria). On okolo teba položí svoje ramená, pohladí ťa po líci, privinie si ťa na hruď. Vraví ti: "Poznám všetky tvoje myšlienky, všetky tvoje starosti. Poznám každý boj, ktorému musíš čeliť. O to všetko sa zaujímam."

Dávid napísal o tejto téme tieto slávne verše: "Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku..."

"Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský. Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku; a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe" (Ž 139:1 – 5, 17 – 18). Dávid hovorí: "Boh vie o mne všetko. Pozná každý môj pohyb, každú moju myšlienku. Kdekoľvek idem, tam On je."

Premýšľaj o tom. Nezáleží na tom, čím prechádzaš, nezáleží ani na tom, ako sa cítiš – Pán to všetko vidí – a stará sa o to. On nevie len o tvojich slabostiach – Písmo vraví, že On ich dokonca cíti. Pozná každý tvoj pohyb, ktorý urobíš, všetko, čo hovoríš a konáš. Celý ten čas si myslí o tebe vzácne myšlienky! V podstate hovorí: "Moje myšlienky o tebe sú také mocné a je ich tak mnoho, že je ich viac než zrniek piesku v mori."

Mnoho kresťanov prežíva svoje dni s myšlienkou, že sa na nich Boh hnevá. Myslia si, že ho nikdy nemôžu ničím potešiť. No mýlia sa. Dávid nebol dokonalým človekom. Dopustil sa vážnejších hriechov, než sa väčšine kresťanov kedy podarí. No mohol dosvedčiť: "Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky!"

Boh nie je na teba teraz naštvaný. Myslí si o tebe vzácne a milujúce myšlienky. Dokonca ťa v tejto chvíli objíma svojimi milujúcimi ramenami. Vie, ako sa cítiš. Zaujíma sa o to. Chce ti povedať: "Áno, prechádzaš ťažkou skúškou. Si pokúšaný a zmietaný. Ale si mojím dieťaťom – a ja nikdy nedovolím nepriateľovi, aby ťa dostal do svojich osídel. Prenesiem ťa cez to."

Napokon je tu tretia otázka, na ktorú musíme odpovedať.

Veríš, že ti Boh chce prísť rýchlo na pomoc a vyriešiť tvoj problém? Práve v tomto momentne mnoho kresťanov padne. Vedia, že Boh má všetko, čo potrebujú. Ba aj pripustia, že sa stará. Ale nie sú presvedčení o tom, že im chce prísť na pomoc.

Keď Boh na ich volanie neodpovedá správnym spôsobom, začnú si predstavovať, ako majú v sebe majú rôzne prekážky a vnútorné bloky. Premýšľajú nad všetkými druhmi dôvodov, prečo im Pán nechce prísť na pomoc. Nie! Toto je tiež obviňovanie Boha z toho, že zanedbáva starostlivosť o svoje deti!

Na vrchu Karmel hovoril Eliáš o svojom Bohu dosť sebavedomo. Bálovým prorokom sa vysmieval práve z toho, že ich boh zanedbáva svoje deti: " ... od rána až do poludnia vzývali Bálovo meno: "Bál, vyslyš nás!" No nebolo hláska, nebolo odpovede ... Napoludnie sa im Eliáš posmieval: "Kričte nahlas, je predsa boh! Azda je zamestnaný, alebo sa utiahol, alebo odcestoval, alebo azda spí, nech sa zobudí!"

"Kričali teda nahlas, potom si podľa svojho zvyku mečmi a oštepmi robili zárezy, až boli zaliati krvou. Prešlo aj poludnie a oni vykrikovali až do času obety, ale nik sa neozval, nik neodpovedal, nik si nevšímal" (1 Kr 18:26 – 29). Všimni si znovu tie slová: "ale nik sa neozval, nik neodpovedal, nik si nevšímal".

To, čo Eliáš opísal, je presne to isté, ako my obviňujeme Boha z toho, že nás zanedbáva. Modlíme sa, hlasno k nemu voláme, no potom ideme ďalej svojou cestou s tým, že ani neveríme, že nás čo i len počul. Odchádzame z Božej prítomnosti – preč z cirkvi, preč z intímnosti modlitby – pýtajúc sa, či venoval nášmu volaniu pozornosť.

Pán je vždy pripravený nás počuť a odpovedať na naše volanie o pomoc. Milujem to, čo o ňom povedal Dávid: "Lebo ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý voči všetkým, čo ťa vzývajú. ... V deň svojho súženia volám k tebe, lebo ty ma vyslyšíš" (Ž 86:5, 7).

Dávid dosvedčil: "Môj Boh je pripravený a ochotný mi odpovedať v každej chvíli, keď k nemu zavolám. Nezastavujem sa a nerozjímam nad svojimi ťažkosťami. Nesmútim nad nimi, ani sa ich nesnažím vyriešiť. Idem k svojmu Pánovi a volám: "Pomoc!"

A to je všetko, čo Boh očakáva: volanie tvojho zlomeného srdca, vyjadrené detskou vierou.

"Ale nech prosí s vierou, bez pochybovania. Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Taký človek nech sa nenazdáva, že dostane niečo od Pána" (Jk 1:6 – 7). Tieto verše presne vysvetľujú, prečo máme prosiť s vierou.

Písmo hovorí, že kým bol Izrael väznený v Egypte, "Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul ich nárek a spomenul si ... A Boh zhliadol na Izraelitov a ujal sa ich (Ex 2:23 – 25).

Boh neodpovedal Izrealitom, pretože boli toho hodní. Práve naopak, Pán ich musel mnohému učiť. Počul ich, pretože úprimne volali. Zhliadol na nich a počul ich volanie.

Predtým, než Mojžiš zomrel, pripomenul Izraelu Božiu vernosť – to, že Pán príde na pomoc ich volaniu: "Ale Egypťania nás trápili, prenasledovali a kládli na nás ťažké bremená. My sme volali k Pánovi, Bohu našich otcov, ktorý nás vypočul a obrátil svoj zrak na naše poníženie, na náš trud a na našu úzkosť, Pán nás silnou rukou a vystretým ramenom za veľkého strachu, znamení a zázrakov vyviedol z Egypta" (Dt 26:6 – 8).

Izraeliti, odpadlíci a modloslužobníci, jednoducho kričali na Pána. Tak aj dnes Pán hovorí svojim milovaným deťom: "Môžete ku mne volať, môžete na mňa kričať, a ja vás vypočujem." Trpíš? Je v tvojom živote nejaké poviazanie? Máš starosti? Potrebuješ oslobodenie? Tak s vierou nahlas krič. Boh je pripravený vyslobodiť ťa divmi, ktoré vykoná svojím mocným ramenom.

História Izraela môže byť zhrnutá v týchto veršoch: "Izraelovi synovia robili, čo je zlé v Pánových očiach. Zabúdali na Pána, svojho Boha... Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi a Pán vzbudil Izraelovým synom osloboditeľa" (Sdc 3:7, 9). Boží ľud opakovanie zabudol na Boha. Ale keď volal k Bohu, Pán prišiel.

Prorok Samuel napomínal Izrael a pripomínal mu, ako jeho otcovia volali k Pánovi: "Vtedy volali k Pánovi a vraveli: "Zhrešili sme, veď sme opustili Pána... Vysloboď nás teraz z ruky našich nepriateľov... Nato Pán poslal Jerobála, Badana, Jefteho a Samuela, ktorí vás vyslobodili z ruky vašich okolitých nepriateľov, i mohli ste bývať v bezpečí" (1 Sam 12:10 – 11).

Boh vždy posiela vyslobodenie. Nezáleží na tom, ako ťažko voči nemu ľudia zhrešili, ako strašne ho opustili. V tej istej chvíli, keď volali k Bohu, On začal pracovať na ich záchrane a vyslobodil ich.

Drahý, veríš tomu, že Boh je hluchý voči tvojim volaniam? Alebo veríš, že keď bol ochotný počuť volanie tvrdošijných ľudí, zameraných na hriech, ktorí mu mohli len ťažko plne dôverovať – dokázal by byť hluchý voči úprimnému volaniu verného a dôverujúceho dieťaťa, ako si ty? Nikdy!

Nezáleží na tom, čomu čelíš, Pán nedovolí satanovi, aby ťa premohol. Vytvoril okolo teba ohnivú stenu. Je pripravený ti prísť na pomoc v chvíli, kedy zavoláš.

Pánova láskyplná odpoveď na zármutok

michal_sedlacek — Thu, 03 Dec 2009 13:17:37 -0600

Som jednoducho užasnutý nad spôsobom, akým Pán láskyplne reaguje na žiaľ. Ako tak prevraciam stránky Biblie, mám dojem, že nášho Boha nedokáže pohnúť nič viac než duša, ktorá je premožená smútkom.

Zármutok (alebo žiaľ – pozn. prekl.) je definovaný ako „hlboký smútok“ alebo „smútok spôsobený mimoriadnym nešťastím“. Izaiáš hovorí, že sám Pán tieto najbolestivejšie emócie dobre pozná: „Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolestí, ktorý poznal bolesť (Iz 53:3 prekl. z angl.).

V piatej kapitole Markovho evanjelia nachádzame príklad toho, ako Boh láskyplne odpovedá na žiaľ. Nachádza sa tu opis Ježišovho stretnutia s Jairom, predstaveným syngógy, a so ženou trpiacom krvotokom.

Jairus bol – ako predstavený synagógy v Kafarnaume – súčasťou náboženského systému, ktorý Ježiša odmietal. Vôbec nevieme, čo si samotný Jairus o Ježišovi myslel. Vieme však, že už bol predtým svedkom jeho uzdravujúcej moci. S najväčšou pravdepodobnosťou to bola práve Jairova synagóga, kde Ježiš uzdravil muža s vyschnutou rukou. Jairus sa pravdepobne nachádzal i v zástupe, keď Ježiš vyhnal zlých duchov, ktorí naňho kričali: „Ty si Syn Boží!“ (Mk 3:11).

Jairus tiež musel vedieť o Ježišovým skutkoch, ktoré vykonal i v iných mestách ako Korozain a Betsaida. On a ostatní starší v Kafarnaume využívali svoj veľký vplyv, aby Krista odmietli. A tak Ježiš povedal: „A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň“ (Mt 11:23).

Avšak v Mk 5 čítame o tom, že do domu tohto predstaveného prišiel zármutok. Jeho dvanásťročná dcéra ležala v posteli chorá a zomierala (Mk 5:23). A práve toto spôsobilo, že Jairus začal znovu uvažovať o Ježišovi.

Ak by toto nešťastie nezasiahlo Jairovu domácnosť, pochybujem, že by vôbec niekedy prišiel za Ježišom. Premýšľaj o tom chvíľu – veď dokonca ani zázrak uzdravenej ruky sa Jaira vôbec nedotkol. Zástupy sa zhromažďovali, aby počuli Ježišové kázne a videli ho, ako uzdravuje, ale ani jedno z tohto Jaira nepriviedlo k Pánovi. Keďže v Písme čítame o tom, že mnohé deti uverili v Pána, je možné, že Jairova vlastná dcéra poznala Krista. Predstav si toto malé choré dievčatko, ako sa dožaduje: „Oco, choď zavolať Ježiša. On ma uzdraví.“

Toto milované dieťa bolo na prahu smrti. Aký vnútorný boj musel tento muž prežívať, než sa vydal hľadať Ježiša! Jeho súverci zosmiešňovali Krista a volali ho podvodníkom. Chceli ho zničiť – a to až do takej miery, že plánovali jeho smrť. Ak by Jairus privolal Ježiša na pomoc, bol by vyobcovaný, odstavený a zosmiešnený. Nestálo by ho to iba pozíciu predstaveného synagógy, ale i miesto v náboženskej komunite. Bol by outsiderom, vydedencom.

Verím, že toto je dôvod, prečo Jaira nasledoval „veľký zástup“, keď sa vydal hľadať Krista (Mk 5,24). Kafarnaumčania chceli jednoducho vidieť, čo sa Jairovi stane, keď privedie Ježiša k sebe domov.

Aká bola Pánova odpoveď, keď Jairus padolo k jeho nám a „veľmi ho prosil“? Čítame jednoduchú vec: „Šiel s ním.“ (Mk 5:24). Ježiš zareagoval plný lásky – a to aj napriek tomu, že sa Jairova viera zrodila v žiali. Viem si predstaviť, čo si tak učeníci mohli myslieť: „Tento chlapík nechcel mať s naším Pánom nič spoločné, keď bolo všetko OK. Teraz, keď má problémy, tak doliezol. Prišiel za ním, lebo mu nič iné nezostalo.“

A mali pravdu: iba samotný žiaľ dohnal Jaira k Ježišovi. Faktom však zostáva, že slúžime Spasiteľovi, ktorý s láskou odpovedá na každé zranenie, bolesť a smútok. Premýšľaj o tom: to, čo urobil Jairus, by urobil každý jeden z nás. V minulosti sme zabudli na Pána, zanedbávali ho a možno i priamo odmietali. No odpoveď nášho Boha znie: „Kde sa teraz so mnou nachádzaš? Budeš volať ku mne práve teraz – v tomto tvojom žiali?“

I vtedy, keď Boh trestal svoj ľud – Izrael – bol hlbko dotknutý jeho utrpením. „A zľutoval sa nad biedou Izraela“ (Sdc 10:16). V doslovnom význame Pán, plný hlbokého smútku, nariekal nad svojím ľudom. Až do tohto bodu prehlsíl k tejto generácii: „Už vás nikdy viac nevyslobodím.“ Ale teraz, v čase utrpenia, odpovedal vstúpením do ich žiaľu.

Môžeme tak objaviť tento vzorec vinúci sa celou Starou zmluvou. Znovu a znovu čítame: „Boh sa zľutoval kvôli ich vzdychaniu.“ Táto fráza naznačuje súcit, ľútosť, potešenie, útechu.

Dokonca i v súde sa Boh rmúti nad svojimi deťmi. Žalmista hovorí toto neuveriteľné vyhlásenie: „Rozpamätal sa na svoju zmluvu a zľutoval sa nad nimi, lebo je veľmi milosrdný. A vzbudil k nim súcit u všetkých, čo ich odviedli do zajatia.“ (Ž 106:45-46, moja kurzíva). Keď Boh vidí svoje deti v bolesti, nielenže sa On sám nad nimi rmúti, ale spôsobí i to, že jeho deti nájdu súcit i u iných!

Možno práve počas toho, ako čítaš tieto riadky, si plný ťažkého smútku. Môže to byť kvôli niekomu drahému, ktorí trpí, je v problémochj alebo je zranený. Môže to byť tvoj syn či dcéra, ktorí odpadli a pomaly zomierajú v hriechu. Môže to byť niekto milovaný, ktorý čelí závažným finančným problémom. No hovorím ti: Ježiš je pohnutý tvojím zármutkom!

Je úžasné mať Ježiša, ktorý kráča s nami cez každú bolesť. No i vtedy, keď sa nám zdá, že zázrak je už na dosah ruky, sa môže stať to, že mešká. Hoci Ježiš kráčal s Jariom, ich meškanie k posteli chorej dcéery priviedlo Jaira do bodu beznádeje.

Na ceste k Jairovi domov stretli ženu, ktorá trpela chronickým krvácaním. Dvanásť rokov krvácala nonstop, doslova zomierala pomalou smrťou. Evanjelista Lukáš, pôvodne lekár, túto udalosť komentuje: „ ... minula na lekárov celý svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť“ (Lk 8:43).

Židovský zákon vyhlásil túto ženu za „nečistú“. Pre nás táto trpiaca žena predstavuje ten typ veriaceho, ktorý je poviazaný „nečistotou“ alebo hriechom. V skutočnosti niektorí z vás, ktorí čítajú tieto riadky, „krvácajú“ kvôli nevyliečiteľnej rane hriechu. Počas rokov a mnohých prehraných bojov váš duchovný život pomaly ochaboval.

Po dvanásť rokov táto žena bojovala takýto boj. Hľadala kohoľkovek, kto by jej mohol pomôcť a vyliečiť ju. Keď sa dopočula o špecialistoch, ktorí by jej mohli pomôcť, jej nádej vzrástla. S každým novým lekárom znovu opakovala svoj príbeh: „Toto je môj problém.“ A všetci títo lekári si vzali jej peniaze a nasľubovali jej hory – doly. Každý krát sa však vrátila domov sklamaná. V určitom bode si táto žena musela myslieť: „Nie je tu žiadne východisko. Žiadne riešenie. Môj stav je beznádejný. Budem neustále trpieť, až kým pomaly nezomriem.“

Vidím zástupy kresťanov, ktorí robia presne to isté, čo táto žena. Utekajú na každé možné miesto, kde im niekto ponúkne odpovede. Znovu a znovu vysvetľujú svoj problém, dúfajúc, že tento krát už konečne nájdu vytúžené vyslobodenie. Všetko, čo chcú, je, aby niekto zastavil krvácanie ich srdca.

Je tu teda žena, ktorá sa ešte raz snaží natiahnuť. Chcela sa dotknúť tohto muža, Ježiša, aspoň lemu jeho rúcha. A ako to urobila, bola okamžite uzdravená!
„Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ ... Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením padla pred neho...“ (Mk 5,30.33). Prečo sa táto žena tak bála a triasla? Viete, bola rituálne nečistá. Nebolo jej dovolené, aby s ostatnými uctievala, nieto aby sa niekoho dotkla. Židovský zákon jasne stanovil: „ ... Ona ostane ešte tridsaťtri dní doma v očisťovaní svojej krvi. Nesmie sa dotknúť ničoho svätého a nesmie prísť do svätyne, kým sa neskončia dni jej očisťovania“ (Lv 12:4).

Táto žena sa bála priznať, čo urobila. V skutočnosti mala obavy o svoj život. „Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením padla pred neho a povedala mu celú pravdu“ (Mr 5,33).

Prvým dôvodom bolo, že Ježiš chcel zbaviť túto ženu jej stigmy – toho, že ju ostatní vnímali ako poškvrnenú. Chcel využiť tento moment, aby ju verejne zbavil jej hanby.

Poznám mnoho kresťanov, ktorí žijú ako táto žena – plní strachu kvôli svojej „nečistote“. Možno práve toto ťa vystihuje. Žiješ so zakoreným hriechom tak dlho, že si myslíš: „Čo tento môj hriech? Tá dlhá doba, čo s ním žijem? Ak Ježiš uzdravuje kompletne, úplne, tak potom je problém určite niekde vo mne. Nepatrím do cirkvi. Je to sväté miesto, a ja som nečistý.“

Hovorím ti: ak si v dobrej, láskyplnej cirkvi, potom si na správnom mieste – pretože tam môžeš nájsť Lekára! Nikto sa nebude zaujímať o to, aká zlá bola tvoja minulosť alebo ako dlho si bol „nečistý“. Namiesto toho ti položia iba jednu otázku: „Chceš byť uzdravený?“

Pozrime sa na druhý dôvod, prečo Jairov zázrak neprišiel včas. Ježiš chcel naučiť Jaira dôležitú lekciu. Predstav si, ako prebiehala táto ich spoločná cesta. Zúfalý Jairus viedol Ježiša k posteli svojej dcéry. No zrazu prišla táto krvávajúca žena, potĺkala sa tam a musela Ježišovi vyrozprávať celú svoju story. Podľa Písma mu „povedala všetko“, čo určite zabralo dlhší čas.

Premýšľam, čo si tak pomyslel Jairus: „Táto ženská bola dvanásť rokov chorá. Nemôže teda ešte pár hodín počkať?! Moja dcéra predsa zomiera!“ Predstavujem si tohto predstaveného, ako si nervózne trie dlane, prešľapuje na mieste, kolíše sa v kolenách a vyzerá vpred, či neprichádza posol.

Faktom je, že Ježiš mohol ísť do Jairovho domu priamo bez akéhokoľvek meškania. Trpiacu ženu mohol pokojne uzdraviť aj potom a to bez toho, aby počúval celý jej životný príbeh. Meškal preto, lebo mal svoj dôvod. Toto je časť lekcie, ktorú chcel zdôrazniť: „Môžeme byť tak ponorení do našej vlastnej bolesti a utrpenia, tak veľmi túžiť po zázraku, že ani nie sme schopní sa tešiť z toho, čo Ježiš robí pre iných.“ Naša bolesť nás môže zaslepiť voči potrebám ostatných.

A tu sme pri lekcii číslo dva: keď vidíme to, čo Ježiš robí pre iných, môžeme budovať našu vlastnú vieru pre náš vlastný problém. Verím, že Ježiš chcel týmto posilniť Jairovi vieru. Mohol mu v pohode povedať: „Jairus, poznám tvoje zúfalstvo. Viem všetko o situácii tvojej malej. Ale nemôžeš pochopiť túto úbohú ženu? Trpela deň čo deň celých dvanásť rokov, každú hodinu od chvíle, čo sa tvoja malá narodila.“

Stalo sa i tebe, že odpoveď na tvoju modlitbu meškala? Videl si víťazstvá ľudí okolo teba, to, ako sa ich Pán dotýkal a uzdravoval, zázraky, ktoré od neho prijali – ale ty si zostal vo svojej bolesti bez pomoci? Bol si netrpezlivý a hneval si sa na Boha? „Prečo nie ja, Pane? Kedy uvidím svoj zázrak? Prečo stále mešká?“ Ak áno, úplne si minul zmysel. Pán sa snaží budovať tvoju vieru. Chce, aby si šiel poza svoj smútok a dôveroval mu bez ohľadu na to, ako dlho môže jeho odpoveď meškať. Snaží sa ti ukázať, že síce môže uzdravovať tísice okolo teba, ale stále na teba dohliada!

Neviem, či bol Jairus schopný počuť Ježišove slová adresované krvávajúcej žene: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Chod’ v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby“ (Mk 5:34). Pochybujem, že počul vôbec aspoň jedno z nich – jeho pozornosť bola totiž sústredená na posla, ktorý mu šiel v ústrety. Písmo vraví, že pokým Ježiš hovoril so ženou, Jairus dostal mrazivú správu: „Tvoja dcéra zomrela“ (5:35).

Ó, aké lži musel satan Jairovi šepkať do ucha: „Všetko toto bolo úplne zbytočné. Ježiš pre teba vôbec nič neurobil. Žiadne zázrak, kamarát. Táto žena tvrdí, že je uzdravená, ale je to naozaj tak?“ A potom posol navrhne: „Prečo naďalej obťažovať majstra?“ Premýšľaj o tom, čo sa tu Jairovi ponúka: „Nemá to zmysel. Je príliš neskoro, aby Boh niečo urobil. A to vďaka Ježišovi... Príliš dlho si čakal na pomoc...“

Počujem ten hlas, ktorý Jaira karhá: „Veril som tomuto Ježišovi... Padol si k jeho nohám a prosil ho o pomoc. Ale nič z toho nefungovalo. Je čas zatnúť zuby a ísť späť do syngógy. Tento Ježiš ti nedokáže pomôcť!“

Ježiš však vedel o všetkom, čo sa v tej chvíli dialo. Ako videl strach, zúfalstvo a bolesť na Jairovej tvári, povedal mu: „Neboj sa, len ver!“ (Mk 5:36). Verím, že Ježiš adresoval zástupu a rovnako i nám toto posolstvo: „Nestačí iba so mnou chodiť. Volaj ku mne a padni k mojim nohám v pokání. Musíš mi dôverovať. Musíš veriť, že dokážem priniesť život do smrti.“

A napokon tu bol posledný test Jairovej viery: musel čeliť smrti tvárou v tvár. Milovaná dcéra tohto zlomeného chlapa bol mŕtva. Predstav si ten chaos a zmätok, keď Ježiš dorazil. Jairova žena sa vrhá do náručia svojho manžela a vzlyká: „Kde si bol? Už je príliš neskoro! Naša drahá dcérka zomrela!“

Ako bolo zvykom v tých dňoch, profesionálni trúchliaci (plačky) nariekali a kvílili. Keď ich Ježiš uvidel, povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ (5:39). Aká bola ich reakcia? „Oni ho vysmiali“ (5:40). Opäť odmietli Ježišovo posolstvo.

Milovaný, táto scéna ilustruje presne to, čo Ježiš žiada od každého z nás. Máme kráčať priamo na miesto nášho sklamania, so smťou a hrôzou, ktorá nás tlačí a pritom poslúchnuť toto slovo: „Neboj sa, len ver!“

Nevieme, či bola Jairova viera silná alebo či bolo jeho srdce rozdrvené strachom. Vieme iba o tom, čo nasledovalo potom. Ježiš zobral mŕtve dievča za ruku a povedal: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov“ (5:41 – 42).

Bratia, máme si pripomínať Ježišove slová znovu a znovu – tvárou v tvár beznádeji a smrti, keď sú už všetky možnosti vyčerpané a na ľudskej úrovni nič viac nedokážeme vykonať. „Neboj sa, len ver.“ Môžeš namietať: „Ale keď prežívam bolesť, nemám dostatol síl, aby som veril. Som príliš slabý, príliš premožený.“ Priateľu, priznám sa, že sa dokonca i po 58 rokoch služby neustále modlím: „Pane, daj mi vieru, nedokážem veriť vlastnými silami.“ A môžem dosvedčiť, že Svätý Duch koná túto prácu. Nikdy v tom nezlyhal.

Nakoniec i Pavol hovorí, že príde čas, kedy musíme „všetko prekonať a obstáť“ (Ef 6:13). Stojime na Božom slove – a to aj napriek všetkej bolesti a zármutku, napriek všetkej slabosti nášho tela. Toto urobil Jairus i krvácajúca žena. Rozhodli sa: „Potrebujem sa len dotknúť lemu jeho rúcha!“

Dávid v žalme hovorí o tom, že Pán vdýchol život i hviezdam. Premýšľaj o tom: Boží dych umiestnil galaxie na ich miesta. Dávid nám hovorí: „Keď prežívaš bolesť, zastav sa a pozri – a potom pochopíš... Ak Boh dokázal toto všetko, určite vyrieši aj tvoj problém.“ Plne s tým súhlasím. Ak sa vo svojej bolesti zameriaš na Boží majestát, prijmeš oveľa viac než akúkoľvek odpoveď, ktorí ti ponúka kazateľ.

Možno si myslíš, že Boh zlyhal, že neodpovedal. Hovorím ti, tvoje zázračné slovo je už na ceste! Boh už teraz pracuje na tvojom oslobodení a začal na ňom pracovať od chvíle, kedy si sa začal modliť. Zasľúbil, že ťa nikdy neodpustí. Moria môžu hučať, hory padať do mora, ba všetko sa môže otriasať v základoch. Ale On a jeho zámery zostávajú pevné a neochvejné.

Hovorím to i homosexuálom: „Prestaňte už skúmať svoju minulosť a neustále sa rýpať v koreňoch svojho životného štýlu. Natiahnite sa vo viere k Ježišovi a dotknite sa ho – presne tak, ako to táto trpiaca žena!“ Hovorím to každému, kto je plný hriechu: „Už viac nebehaj stále dokola hľadajúc pomoc a hovoriac, že je to beznádejné. Natiahni sa vo viere ku Kristovi a dotkni sa ho! Len ho poslúchni a On ťa uzdraví.“ A hovorím to i každému boľavému srdcu: „Daj svoje bremeno Ježišovi a potom odovzdaj všetko do jeho rúk. Neboj sa, len ver!“

Keď sa dotkneš Ježiša – keď dosiahneš lem jeho rúcha – prijmeš jeho moc. Keď sa ho dotkla krvácajúca žena, „vyšla z neho sila“ (Mk 5:30). Slovo pre „sila“ tu znamená „moc“. Je to moc nad každou nečistotou, hriechom a smrťou.

Pamätaj: On je Boh, ktorý stvoril všetko – vrátane teba a mňa. Ak Boh dokázal stvoriť v Dávidovi – vrahovi a cudzoložníkovi – čisté srdce, môže ho stvoriť aj v tebe. Môže totálne otočiť tvoj život. „...hľadiac na na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Žid 12:2 prekl. z angl.).

Drahý svätý, Ježiš je tu – priamo s tebou v tvojom boji. Môžeš sa k nemu napriahnuť a dotknúť sa ho rovnako ako žena s krvotkom. Môžes zakúsiť jeho obnovujúcu a uzdravujúcu moc – rovnako ako Jairus. Kráča vedľa teba skrze všetko, čím žiješ. A má plán, ako priniesť život do tvojej smrti. Neboj sa, len ver!

Slová potešenia a nádeje

michal_sedlacek — Tue, 05 May 2009 19:33:19 -0500

Keď Ježiš slúžil veľkému zástupu, začali byť ľudia v tomto zástupe hladní. A tak zobral svojho učeníka Filipa bokom a položil mu dôležitú otázku: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli? Ale to povedal len preto, aby ho skúšal; lebo sám vedel, čo urobí“ (Jn 6:5-6 SEP).

Ježiš Filipovi povedal vlastne toto: „Filip, títo ľudia sú hladní. Povedz mi, ako ich nakŕmime? Čo si myslíš, že by sme mali urobiť?“ Aká úžasná Kristova láska! Ježiš vedel veľmi dobre, čo by Filip urobil – Písmo nám o tom jasne hovorí. No snažil sa svojho učeníka naučiť niečo dôležité: lekcia, ktorú ho chcel naučiť, má i dnes pre nás veľký význam.

V týchto dňoch svet balancuje na okraji priepasti tak, ako ešte nikdy predtým počas celej svojej histórie. Prichádzajú hlboké zmeny a kresťania na každom mieste čelia skúškam tak, ako nikdy predtým. Celé zástupy ľudí trávia noci premýšľaním nad tým, ako vyriešiť svoje problémy: „Možno bude fungovať toto... Nie, nie... Možno toto je to správne riešenie! Nie, ani to nebude fungovať... Čo mám robiť?“

Keď sa Ježiš obrátil na Filipa so svojou otázkou, jeho učeníci nemali iba problém s chlebom. Zároveň mali problém s pekárňou, peniazmi, ditribúciou, dopravou a boli pod časovým stresom. A keď sa to všetko sčítalo dokopy, stáli pred problémom, ktorý si nevedeli ani predstaviť. Ich situácia bola celkom neriešiteľná.

Milovaný, uvažuj chvíľu nad týmto: priamo uprostred tvojej neriešiteľnej situácie prichádza k tebe Ježiš a pýta sa ťa: „Čo s tým urobíme?“ Veľmi dobre vie, čo sa chystá urobiť – má svoj plán. Ale chce vedieť, ako ty – jeho služobník – budeš čeliť ťažkostiam.

Správna Filipova odpoveď by znela: „Ježiš, veď Ty si Boh, Tebe nie je nic nemožné. Dávam Ti svoj problém. Už viac nie je môj – je Tvoj.“

Viac ako čokoľvek iné Ježiš chcel, aby si Filip pamätal všetko to, čo mu už predtým hovoril o Božej vernosti. Verím, že to isté chce Kristus pre svoj ľud i dnes. Odovzdal nám mocné slová potešenia a nádeje pre každý čas krízy. A práve v časoch problémov a kríz si máme tieto mocné pravdy pripomínať.

„Ľúto mi tohto zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť; a nechcem ich prepustiť hladných, aby nejako nepoomdlievali na ceste“ (Mt 15:32 SEP). Ježiš tu robí prehlásenie k veriacim každej generácie: „Urobím pre svojich ľudí viac, než ich len uzdravím. Uistím ich, že majú dosť chleba k jedlu. Zaujímam sa o všetko, čo sa dotýka ich životov.“

„Chcem, aby ste si uvedomili, že som viac ako len plný moci. Som plný súcitu. Ak ma vidíte iba ako uzdraviteľa alebo vykonávateľa zázrakov, budete sa ma iba báť. Ale ak ma vidíte aj ako plného súcitu, toho, kto dáva dobré veci, budete ma milovať a veriť môjmu slovu.“

Píšem toto posolstvo každému kresťanovi, ktorý je na pokraji vyčerpania, je zoslabnutý, premožený svojou situáciou. Bol si verným služobníkom, slúžil si ostatným, mal si istotu v tom, že Boh môže pre svoj ľud urobiť i nemožné. No mal si pochybnosti, či chce Boh pomôcť práve tebe v tvojich terajších problémoch.

Spomeň si na svojich bratov z Kristovho tela, ktorým si dal slová viery a nádeje; na ľudí, ktorí čelili na situáciám, ktoré boli na prvý pohľad beznádejné. Naliehal si na nich: „Nevzdávaj to! Boh koná zázraky a jeho zasľúbenia sú pravdivé. Nezúfaj, pretože vypočuje tvoje volanie.“

Mnoho krát som aj ja sám takto povzbudzoval svojich bratov. Nedávno sa ma však Svätý Duch spýtal: „Dávid, skutočne veríš v zázraky?“ Moja odpoveď znela: „Áno, Pane, samozrejme, že verím. Verím v každý zázrak, o ktorom sa píše v Písme.“ No táto odpoveď nebola dostatočná. Otázka pre každého veriaceho znie: „Veríš, že môžem spôsobiť zázrak pre teba?“ A nie iba jeden zázrak, ale zázrak pre každú krízu a každú situáciu, ktorej čelíš.

Potrebujeme viac ako minulé zázraky, ktoré sú súčasťou dejín. Potrebujeme čerstvé, osobné zázraky vykonané pre naše súčasné krízy, okolnosti, ktorým sme nikdy predtým nečelili. Povedz mi, ako teraz čelíš súčasným ťažkostiam? Skutočne veríš, že ich Pán vyrieši? Dôveruješ mu, že vykoná pre teba zázrak takým spôsobom, o akom nemáš ani tušenia?

A toto je práve tá otázka, ktorú Ježiš položil Filipovi – otázka, ktorá skutočne vyžaduje vieru – ten druh viery, ktorý utíši srdce. Iba takáto viera nás uistí, že môžeme spočívať v starostlivosti Otca, dôverujúc mu, že nás podrží svojím spôsobom a v svojom čase.

„Ňou (vierou – pozn. prekl.) si predkovia získali dobré osvedčenie“ (Žid 11:2 SEP). Grécke slovo pre „získať“ tu znamená „podať svedectvo, stať sa svedectvom“. Naší predkovia v Pánovi mali pevnú a hlbokú vieru. A ich neochvejná viera sa uprostred ťažkej doby pre celý svet stala svedectvom o Božej vernosti.

Premýšľaj chvíľu o tom, čo všetko naši predchodcovia prestáli: potopy, výsmech, okovy, väzenie, oheň, mučenie, vojny, levie jamy. Napriek tomu všetkému ich dôvera v Krista nikdy nekolísala. Ako je to možné? Mali vnútorné svedectvo, že Boh sa z nich tešil. Naši predchodcovia vedeli, že Boh má z nich radosť: „Vynikajúco! Veril si a dôveroval si mi.“

„Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú“ (Žid 11:6 SEP). Kedykoľvek stojíme vo viere počas ťažkých časov, prijímame to isté potvrdenie od Svätého Ducha: „Vynikajúco. Si Božím milovaným svedectvom.“

Ako tak odpočívaš v Otcovi počas všetkých tých búrok a stojíš vo viere, dosahuješ „dobré svedectvo“. Stávaš sa majákom nádeje pre ľudí okolo teba. Tí, ktorí sledujú tvoj život – doma, v práci, v tvojej štvrti – poznajú, že môžu nájsť nádej. Ako ťa tak pozorujú v tvojich hodinách krízy, uvedomujú si: „Tu je niekto, kto nestratil vieru v Boha. Nemá vôbec žiaden strach. Čo ho robí schopným veriť počas takýchto kríz?“

Náš Boh nám ponúkol všetko potrebné, aby udržiaval našu vieru, ba i vtedy, keď pohromy narastajú. Dostali sme svedectvo Ducha, ktorý prebýva v nás, a Božie plne zjavené slovo v Písmach. Toto všetko nás podporuje a dosahuje pre nás dobré svedectvo – dokonca aj vtedy, keď sa svet otriasa v základoch.

Keď nás strach začne premáhať, musíme sami sebe pripomínať, aký je náš Boh veľký. Máme si pripomínať všetky jeho veľké vyslobodenia pre tých, ktorý v neho dôverovali, a nárokovať si túto rovnakú majestátnu moc pre súčasné skúšky. U žiadneho služobníka, ktorý pozná Božiu veľkosť a majestát, sa strach nemôže stať pevnosťou.

Nehemiáš tomuto rozumel veľmi dobre. Jeruzalem bol obkľúčený neľústostnými protivníkmi pripravenými na útok. Vyčerpaný zvyšok Židov neustále pracoval, aby obnovil hrady Jeruzalema. Títo uťahaní pracovníci museli pracovať s kladivami v jednej ruke a držať meč v druhej. A ako čas bežal, v ich srdciach sa začal úsidlovať strach.

Ako mohol Izrael úspešne odporovať nepriateľovi, keď sa poddával strachu? Nehemiáš mu pripomínal, aký veľký a mocný je Boh: „Povedal som šľachticom, predákom aj ostatnému ľudu: Práca je veľká a rozsiahla, a my sme roztrúsení po hradbách, vzdialení jeden od druhého. Zhromaždite sa k nám na miesto, kde začujete zvuk trúby. Náš Boh bude bojovať za nás“ (Nh 4:13-14 SEP).

Rovnako jednal so strachom v Izraeli i Mojži. Inštruoval svojich ľudí: „Ak si pomyslíš vo svojom srdci: Tieto národy sú početnejšie ako ja; ako by som ich mohol vyhnať? neboj sa ich! Dobre pamätaj na to, čo urobil Hospodin, tvoj Boh, faraónovi a celému Egyptu... Neľakaj sa ich, lebo uprostred teba je Hospodin, tvoj Boh, Boh veľký a hrozný“ (5M 7:17-18, 21 SEP).

Mojžiš vlastne hovoril: „Budete čeliť mnohým nepriateľom, ktorí su omnoho mocnejší ako vy. Rozmýšľate, ako by sme mohli dosiahnuť víťazstvo. Nesmiete zabudnúť na úžasnú moc vášho Boha. Pripomínajte si to, čo urobil nepriateľšom v minulosti, aký bol verný a vyslobodil vás.“ „On je tvojou chválou a On je tvojím Bohom, ktorý s tebou urobil veľké a hrozné veci, ktoré si videl na vlastné oči“ (5M 10:21 SEP).

Ak je tvoja viera otrasená, len si pripomeň, ako mocný tvoj Boh je. Spočítaj všetky jeho vyslobodenie v tvojom živote. Zistíš, že moc strachu sa láme skrze zjavenie jeho majestátu.

Počas tejto krízy zástupy ľudí prišli o vieru, keď prechádzali osobnými skúškami, o ktorých sa zdá, že nemajú konca. Chvejúca sa viera sa zmenila na pocit bemocnosti a zúfalstva. Mnohí sa vo svojej bolesti pýtajú: „Prečo Boh neodpovedá na moje modlitby? Urobil som niečo zlé? Nechápem, prečo moje skúšky stále pokračujú. Hnevá sa Pán na mňa?“

Niektorí ľudia kontaktovali našu službu: „Nemám nikoho, s kým by som sa mohol porozprávať, nikoho, s kým by si mohol zdieľať svoj problém. Hľadám niekoho, komu môžem vyliať svoje srdce.“ Je pre nás prirodzené mať konkrétneho človeka – s tvárou, očami a ušami, aby bol ochotný počúvať a poradiť nám.

Keď bol Jób premožený svojimi skúškami, kričal v smútku: „Kiežby ma niekto vypočul!“ (Jb 31:35 SEP). Toto povedal v čase, keď bol obklopený tak zvanými „priateľmi“ – mužmi, ktorí nemali pre jeho problémy žiadne porozumenie. V skutočnosti boli poslami zúfalstva. Tak sa Jób obrátil k Pánovi samotnému: „Aj teraz je môj svedok na nebi a môj ručiteľ je na výšinách ... moje oko k Bohu slzy roní“ (Jb 16:19-20 SEP).

I kráľ Dávid bol neustále obklopený ľuďmi, veľkou rodinou a mnohými spoločníkmi. Ale i od neho počujeme rovnaké volanie: „Ku komu pôjdem?“ Dávid naliehal na ľudí podobne ako Jób: „Dúfajte v Neho, ľudia, v každom čase; vylievajte si pred Ním srdce! Boh je naším útočiskom“ (Ž 62:9 SEP).

Milovaný, tieto príklady sú pre teba pozvaním od Pána. Volá ťa, aby si si našiel súkromné miesto, kde mu môžeš vyliať ťažkosti svojej duše. Aj Jób a Dávid mu vylievali svoje sťažnosti uprostred svojich skúšok, a tak môžeš i ty. Môžeš hovoriť Ježišovi o skúškach, o tom, ako sa cítiš premožený a znechutený.

Po stáročia Boh odpovedal na volanie všetkých, ktorí verili jeho zasľúbeniam. Nikdy neodvrhne tvoje volanie, ale bude načúvať s láskou a porozumením. Obnoví tvoju silu pre každý boj.

Ježiš hovoril nebezpečných časoch, ako sú tie dnešné: „...úzkosť národov, ktoré budú bezradné... ľudia zamrú strachom v očakávaní vecí, ktoré prídu na celý svet. Lebo nebeské moci budú sa pohybovať“ (Lk 21:25-26 SEP). Kristus nám hovorí: „Bez nádeje vo mne zástupy zomrú strachom.“ Avšak pre tých, čo dôverujú Božím prisľúbeniam o tom, že Pán zachová svoj ľud, existuje slávna sloboda od všetkého strachu. Prečo? Skutočná sloboda totiž pozostáva z úplneho odovzdania života do Pánových rúk.

Odovzdanie samého seba do Božej starostlivosti je skutok viery. Znamená to odovzdať sa celkom pod jeho moc, múdrosť a milosrdenstvo. Znamená to nechať sa viesť podľa jeho vôle. Ak toto urobíme, Božie zasľúbenia sú pre nás úplne platné – Pán nás bude žviť, odievať, ukrývať, strážiť naše srdcia od zla.

Ježiš nám ukazuje krajný príklad vydania sa, keď šiel na kríž. Predtým, ako odovzdal svojho Ducha, kričal nahlas: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23:45 SEP). Ježiš doslova odovzdal svoj život a večnú budúcnosť do starostlivosti svojho Otca. A tým aj odovzdal duše svojich ovcí do rúk svojho Otca.

Boh má moc nás zachovať nás od všetkého nebezpčenstva, hrozieb a násilia. Pavol svedčí: „... lebo viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa“ (2 Tim 1:12 SEP).

Proroci varovali, že keď Boh trasie národmi, budeme ťažko pokúšaní strachom.

Ezechiel povedal: „Obstojí tvoje srdce? Budú tvoje ruky dosť silné v tie dni, keď zakročím proti tebe? Ja, Hospodin, som povedal a splním.“ (Ez 22:14 SEP)
Keď Boh varoval Noeho o prichádzajúcom súde a prikázal mu vybudovať archu, Noe konal „s bázňou“ (Žid 11:7 SEP).
Dokonca odvážny Dávid priznal: „Telo mi trnie strachom pred Tebou, bojím sa Tvojich súdov.“ (Ž 119:120 SEP).
Keď Abakuk videl katastrofy budúcich dní, kričal: „Začul som, a pohlo sa mi vnútro, a na ten zvuk chvejú sa mi pery, hniloba vniká mi do kostí a podlamujú sa mi nohy; budem čakať na deň súženia, ktorý pripadne na ľud, čo útočí na nás.“ (Ab 3:16 SEP).

Pozor, strach týchto Božích mužov nebol telesným strachom, ale Božou bázňou. Títo svätí sa nebáli nepriateľa svojich duší, ale báli sa Božích spravodlivých súdov. Preto rozumeli tej úžasnej moci za prichádzajúcimi katastrofami. Nebáli sa búrky pred nimi, ale Božej svätosti.

Každý z nás bude zažívať premáhajúci strach v prichádzajúcich časoch problémov. Ale náš strach musí vychádzať z Božej bázne, nikdy nie z telesnej úzkosti o náš osud. Ako postupne krachujú národné ekonomiky, ľudia po celom svete sú naplnení telesným strachom. Majú obavy, že ekonomická potopa zoberie všetko, kvôli čomu sa namáhali. Toto je výkrik neveriacich, ktorí nemajú nádej. Avšak nemal byť to byť výkrik Božieho služobníka.

Ak si Božím dieťaťom, nebeský Otec nebude v tebe tolerovať nevieru. Izaiáš varoval: „Kto si ty, že sa bojíš človeka smrteľného, ľudského dieťaťa, ktoré býva ako tráva? Zabúdaš na Hospodina... Ty sa ustavične v každom čase chveješ pred hnevom sužovateľa...“ (Iz 51:12-13 SEP). „Hospodina mocností pokladajte za svätého, nech je On vaším postrachom a ľakom.“ (8:13 SEP).

Boh má byť naším strachom a bázňou. Takýto druh strachu vedie k životu, nie k smrti.

Pokoj, ktorý budeme prežívať, bude vždy závisiť od našej odovzdanosti do Božích rúk, bez ohľadu na okolnosti okolo nás. Žalmista hovorí: „Raduj sa v Hospodinovi a dá ti, po čom ti srdce túži.“ (Ž 37:4 SEP).

Ak si plne odovzdaný do Božích rúk, On ťa zmocní, aby si zniesol každý problém. Jeho túžbou je, aby si prežíval svoje dni bez strachu, úzkosti, dôverujúc jeho staroslitovist. Vydanie sa Pánovi má veľmi praktický efekt na život: čím viac si vydaný Božej starostlivosti, tým nezávislejší si na podmienkach okolo teba.

Ak sa vydaný do Božej uchovávajúcej moci, nebudeš vystrašený žiadnymi hrôzostrašnými správami. Nebudeš sa ustavične snažiť premyslieť ďalší krok – vložíš svoj život, rodinu a budúcnosť do jeho bezpečných a milúcich dlaní. Náš úžasný Pastier dokonalo vie, ako ochrániť a zachovať svoje stádo.

Na záver sa vrátim k otázke, ktorú dal Ježiš Filipovi: „Čo by sme mali robiť?“ Nech našou odpoveďou je: „Pane, Ty konáš zázraky. Odovzdávam Ti všetke moje pochybnosti a strach. Vkladám túto situáciu a celý môj život do Tvojej strarostlivosti. Viem, že nedovolíš, aby som zoslabol. Viem, že Ty vieš, čo treba urobíť. Dôverujem Tvojej moci.“ Amen!

Čo znamená žiť vierou

michal_sedlacek — Tue, 10 Feb 2009 10:07:01 -0600

„Ajhľa, nadutý nemá v duši pokoj, ale spravodlivý zo svojej viery bude žiť!“ (Ab 2:4; autorova kurzíva). Frázu, ktorú tu chcem zdôrazniť, poznajú kresťania po celom svete. Po stáročia „žitie vierou“ motivovalo každodenné rozhodnutia veriacich v každej generácii.

Toto Abakukovo proroctvo je prvou zmienkou tohto celého konceptu žitia vierou. Apoštol Pavol sa neskôr na stránkach Novej zmluvy dovoláva tejto vety tri razy. Ba i dnes Ab 2:4 zostáva jedným z najviac kázaných textov celého Písma. Formoval základ mnohých cirkevných učení. „Žiť vierou“ hovorí o spôsobe, akým sme ospravedlnení a posvätení, ako nachádzame pokoj a radosť, a ako dosahujeme víťazstvo nad hriechom. Toto všetko sú úžasné aplikácie Abakukovej mocnej pravdy.

No ja by som sa rád zameral na historický kontext tejto pasáže. Keď Abakuk hovoril o „žití vierou“, malo to pomôcť Izraelu poznať, ako čeliť prichádzajúcej kríze. Bola to večná pravda, ktorá mala pomôcť ľuďom prejsť cez nadchádzajúcu pohromu a ktorá bola vyslovená v časoch veľmi podobných tým dnešným.

Abakuk obdržal hrozivé bremeno od Pána dotýkajúce sa ničiacej pohromy, ktorá prichádzala na Izrael. V tom čase boli Božie zákony ignorované a opovrhované. Sudcovia vládli v priazni hriešnych, boháči zneužívali Boží zákon na vykorisťovanie chudobných a budovali svoje bohatstvo pomocou podvodných taktík. Žiadostivosť sa stala verejným posadnutím.

Abakuk bol hlboko zarmútený všetkým, čo mu Boh ukázal. Písmo to nazýva „bremenom, ktoré prorok Abakuk videl“ (1:1 prekl. z ang.). Svetáckosť sa infiltrovala to cirkvi a morálka sa v okolotých národoch zrútila. A ako toto všetko Abakuk pozoroval, tak kričal: „Pane, prečo sa deje všetka táto neprávosť? Ako je možné, že hriešnici víťazia nad spravodlivými?“

„Prečo mi dovolíš hľadieť na krivdu, a sám sa dívaš na trápenie? Zhuba a násilie predo mnou, vzniká spor a škriepka povstáva. Preto je zákon neúčinný a právo sa nikdy nedostáva navrch, lebo nešľachetník obkľučuje spravodlivého, preto sa právo kriví“ (Ab 1:3-4 SEP).

Abakuk sa vlastne pýtal Pána, ako dlho ešte dovolí, aby takáto bezbožnosť pokračovala: „Pričisté sú Tvoje oči, aby sa dívali na zlo, Ty nemôžeš hľadieť na trápenie! Prečo hľadíš na neverných, a mlčíš, keď nešľachetník pohlcuje spravodlivejšieho, ako je sám?“ (1:13 SEP). „Dokedy budem volať o pomoc, Hospodine, a Ty nepočuješ? Kričať na Teba: Násilie! a nepomáhaš?“ (1:2 SEP).

„Pozrite na národy a hľaďte, užasnite v údive, lebo za vašich dní vykonávam skutok, o ktorom by ste neverili, keby vám o ňom rozprávali“ (Ab 1:5 SEP). Pán povedal Abakukovi: „Dám povstať prútu nápravy, aby priniesol zemi súd. Toto všetko spôsobím ja sám. Ak by som ti povedal, ako rýchlo to všetko príde a ako hrôzostrašné to bude, neuveril by si tomu.“

Tu je slovo, ktoré Abakuk prijal o Božom prúte nápravy: „Lebo, hľa, vzbudím Chaldejcov... národ, ktorý prejde šíravy zeme, aby zabral obydlia, ktoré mu nepatria“ (1:6 SEP).

Táto hrozná vízia otriasla Abakukovým vnútrom. On sám hovorí: „Začul som, a pohlo sa mi vnútro, a na ten zvuk chvejú sa mi pery, hniloba vniká mi do kostí a podlamujú sa mi nohy; budem čakať na deň súženia, ktorý pripadne na ľud, čo útočí na nás“ (3:16 SEP).

Abakuk v tejto chvíli uvažoval o svojom povolaní proroka. Bol si dobre vedomý toho, že zbožný zvyšok v Izraeli by k nemu prišiel a pýtajúc sa: „Ako sa môžeme dostať cez tieto hrozné veci, ktoré sa majú stať? Ak náš i okolité národy sú pod Božím trstom, čo máme urobiť? Ako budeme žiť? Čo od nás Pán očakáva?“

Rovnaké otázky kladú Boží ľudia i dnes, kedy náš svet čelí vzrastajúcej pohrome. Ťažkosti, ktoré vidíme, sú Božím dielom. Boh opäť povstal, aby jednal so žiadostivosťou a perverzitou tak podobnou tej sodomskej. Pozdvihol svoj prút proti hrabivému okrádaniu vdov a okrádaniu chudobných.

Ako Abakuk odpovedal? Utiahol sa do skrytosti s Pánom v modlitbe. Nastavil svoje srdce, aby čakalo na Boha a aby prijalo slovo pre jeho ľud. Takto začal svoju modlitbu: „Na svoju stráž si stanem a postavím sa na baštu, budem striehnuť, aby som zbadal, čo mi bude hovoriť a ako odpoviem, keď ma pokarhá“ (2:1, prekl. z angl., autor. kurzíva). Všimni si, že Abakuk začal tým, že otvoril svoje srdce usvedčeniu. Modlil sa: „Pane, nech tvoja práca začne tým, že ma preskúšaš.“

Vieme, že sa Abakuk už predtým pýtal, prečo sa Boh neponáhľa s odpoveďou na jeho modlitby: „Dokedy budem volať o pomoc, Hospodine, a Ty nepočuješ?“ (1:2). Rozmýšľam, či Abakuk nemal tak trocha problém s „Jonášovým syndrómom“ vo svojom vnútri. Vedel, že keď Pán zvrhol pyšných, nemal by sa odvážiť smiať sa škodoradostne: „Hovoril som vám to!“

Pán dal Abakukovi slovo a práve toto slovo zmenilo prorokovu modlitbu z „prečo zadržiavaš súd“ na „Pane, keď povstaneš na súd, pamätaj na svoje milosrdenstvo“. „Pane počul som tvoju správu, bál som sa, oživ, Pane, svoje dielo uprostred rokov, uprostred rokov daj vedieť; v hneve si pripomeň milosrdenstvo!“ (3:2 KP).

To neuveriteľné slovo, ktoré Abakuk prijal, nebolo určené iba pre jeho dni, ale pre každú nasledujúcu generáciu až do dnešných dní. „Nakonci prehovorí“ (2:3, prekl. z ang.). Boh dal Abakukovi jasne najavo, že toto slovo nebolo určené pre pyšných alebo tých, ktorí sa obrátia na telo dôverujúc sľubom človeka.

Práve teraz mnohí v Božom dome dúfajú vo vládnu pomoc – v sypanie neuveriteľných miliárd do ekonomiky, určených na záchranu finančného systému, na zaobstaranie milionov pracovných miest. Dúfajú, že vodcovia krajiny vyriešia problémy a dostanú nás späť do prosperity. Aké povýšenecké je myslenie, že peniaze napravia cesty človeka! Aká pyšná je viera, že naša mena môže ustáť Božie spravodlivé spôsoby!

„Vierou“ je jediný spôsob Božích ľudí, ako čeliť pohromám a súženiu. Bol to jediný spôsob počas dní Abakuka, bol to jediný spôsob každej generácie Starej zmluvy a je to jediný spôsob v časoch Novej zmluvy. V súčasnej kríze stále platí základná pravda: „Spravodlivý bude žiť vierou.“

No čo znamená „žiť vierou“? Božie slovo nám ukazuje, že to znamená viac než len jednoducho veriť. „Žiť vierou“ znamená vidieť Božiu ruku a jeho svätosť vo všetkých pohromách a krízach: „Pán sa dáva poznať súdom, ktorý koná“ (Ž 9:17 – prekl. z angl.).

„Hospodine, vysoko zdvihnutá je Tvoja ruka, ale oni (hriešnici) to nevidia“ (Iz 26:11 SEP). Svet nevidí, ako Boh dvíha svoju ruku, aby priniesol trest. Ale tí, čo žijú vierou, sú pripravení potvrdiť: „To, čo sa deje, je práca Božej pravice. Boh nastoľuje svoju svätosť. Dodržiava svoje Slovo.“

Ak žijeme vierou, musíme mať bázeň pred Božou mocou. Je veľmi ľahké nevidieť Božiu úžasnú moc, ako koná v týchto dňoch. Premýšľaj chvíľu o tom – Písmo hovorí: „Bohatému je majetok pevným mestom“ (Pr 18:11 SEP). No len počas dvoch týždňov Boh zatrasol celým svetom tým, že mocne zrazil celý finančný systém.

Čo iné okrem Božej moci by mohlo primäť človeka, aby stratil dôveru v nazhromaždené majetky, ak nie to, že bilióny dolárov sa rozplývajú počas pár týždov? Je úplne evidentné, že Boží súd pracuje. No aké milosrdenstvo Pán zároveň ukazuje tým, že odhaľuje všetky podvody a klamstvá, ktoré vo finančom systéme existujú! Akú spravodlivosť ustanovuje tým, že zastavuje klamstvá hypotekárnych spoločností, ktoré okrádali chudobných!

Vieme, že Boh nenachádza radosť v trestaní. Písmo svedčí, že je to niečo, čo ho vôbec neteší. No jeho Slovo tiež hovorí, že všetko zlato a striebro bude zničené moľami (pozri Iz 2:20). Stane sa to „z hrôzy pred Hospodinom, pred jasom jeho veleby, keď povstane, aby otriasol zemou“ (Iz 2:19 SEP). Toto všetko má priniesť úžasnú bázeň Božiu do všetkých národov.

Ten istý Boh, ktorý svojou mocou „otrasia mocne vetkými vecami“, je ten istý milujúci Otec, ktorý je naším štítom a ochrancom. Uvažuj – na jednej strane Izaiáš hovorí: „(Hriešnici) svoj hriech rozhlasujú ako Sodoma, a netaja sa ním. Beda im, lebo si spôsobujú nešťastie“ (3:9 SEP). A hneď nasledujúci verš nám hovorí: „Blahoslavení sú spravodliví; lebo tí sú dobre na tom, pretože ovocie svojich skutkov budú požívať!“ (3:10 SEP). Napriek všetkým otrasom, tí, ktorí žijú vierou, budú v bezpečí.

Verím, že dnešná cirkev potrebuje rovnaký opakovací kurz o Božom majestáte a moci, aký absolvoval Jób. Pán v podstate povedal Jóbovi: „Čo je táto všetka temnota a beznádej, ktorú od teba počujem? Povstaň a počúvaj:

„Položil som základy zeme. Stvoril som svetlo a tmu. Stvoril som dážď, sneh, ľad i vietor. Dal som krídla vtákom a kŕmim zvieratá na poli. Celú prírodu mám pod kontrolou. Povedz mi, Jób, kto môže burácať hlasom ako ja? Kto môže nazrieť do srdca každého človeka a vidieť jeho stav? Kto je schopný identifikovať pyšných, vyhľadať ich a pokoriť ich?“

Milovaný, ten istý Boh, ktorý pozná meno a adresu každej pyšnej osoby, taktiež pozná tvoje meno, tvoju adresu, tvoj stav. A uchová ťa v jeho srdci po všetky tvoje dni, prevedie ťa cez každú pohromu. Prijať toto znamená žiť vierou.

Ak žijm vierou, nemusím sa báť o budúcnosť Božej cirvi v časoch pohrôm: „...na tej skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16:18 SEP). Toto Ježišovo zasľúbenie povzbudzovalo vieru mnohých generácií – a jeho zámerom je podporovať i nás v súčasnej globálnej kalamite.

Máme taktiež toto varovanie: „... v posledných časoch niektorí odpadnú od viery...“ (1 Tim 4:1 SEP). V ťažkých časoch, ako sú tie dnešné, povstanú vodcovia, ktorí „budú sa tváriť pobožne, ale silu (pobožnosti) budú popierať“ (2 Tim 3:5 SEP). Pod vplyvom týchto falošných vodcov láska mnohých vychladne alebo sa stane vlažnou. Iní svoju vieru stratia úplne a odpadnú od Krista.

Avšak podľa Joela, v tom istom čase Boh vyleje svoje Ducha na každé telo (pozri Joel 2:28 – 29). Žalmista píše: „Keď svojho Ducha vysielaš... obnovuješ povrch zeme“ (Ž 104:30 SEP). Boží Duch nebol nikdy vyčerpaný. Pán ho môže vyliať, ako sa mu zapáči. A kedykoľvke sa to stane, „v tých dňoch desať národov všetkých jazykov uchopí podolok Júdejca so slovami: Pôjdeme s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh“ (Zach 8:23 SEP).

Vidíš ten obrázok? Uprostred pohrôm bude obrovská žatva. Neveriaci sa budú obracať na veriacich kričiac: „Je evidentné, že je Boh s vami. Povedzte nám, ako môžeme nájsť tento pokoj?“

„Vierou Noe... s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny“ (Žid 11:7 SEP). Archa, ktorú postavil Noe, predstavuje Krista. Na zeme neexistuje žiadne iné bezpečné miesto. Keď Izaiáš prorokoval o spravodlivom kráľovstve, ktoré prichádza, celkom jasne opisoval Krista: „Každý z nich bude ako útočisko pred vetrom a skrýša pred lejakom, ako vodné riečiská na suchom mieste, ako tieň veľkého brala v prahnúcom kraji“ (Iz 32:3 SEP).

Po celom svete ľudia zúfalo hľadajú bezpečné miesto, kam môžu skryť svoje peniaze. Zástupy nakupujú zbrane, aby chránili svoje rodiny v duchu hesla „každý sám za seba“. Bohužiaľ, toto sa dotýka aj veriacich.

No na zemi neexistuje žiadne miesto garantovaného pokoja okrem prebývania v Ježišovi. Priatelia, toto nie je nejaká prázdna teológia, ktorú kresťania často vyslovujú bezmyšlienkovito. Po viac ako dve tisícky rokov tí, ktorí dôverovali Ježišovi ohľadom svojej bezpečnosti, otestovali vernosť Božieho slova. „Meno Hospodinovo je pevnou vežou, spravodlivý sa do nej utieka a je chránený“ (Pr 18:10 SEP).

Taktiež vieme, že v priebehu storočí tí, ktorí verili v Ježiša, mnoho trpeli. Od čias ukrižovania boli prenasledovaní a mučení. Veriaci Novej zmluvy strácali svoje domovy, pozemky a žili v jaskyniach. Dnes zástupy stratili prácu a svoje domovy. Mnohí zomreli vo vojnách a prírodných katastrofách.

Milovaný, žiaden skutočný kazateľ Božieho slova ti nikdy nesľúbi, že nebudeš trpieť, že nestratíš svoj majetok, že tvoj životný štýl bude uchránený. Máme však veľký zástup svedkov v nebesiach, ktorí svedčia všetkým, ktorí milujú Krista: „V Kristovi sme v bezpečí – večnom bezpečí. Jeho milosť je postačujúca pre každú krízu. Áno, sú obdobia bolesti, utrpnia a ťažkých časov. Ale žiadna skúška ťa nemôže vyrvať z Krista, archy bezpečia.“

Zanechávam vás s nádherným zasľúbením z 1 Pt 1:3–9:

Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej: k neporušiteľnému, nepoškvrnenému a nevädnúcemu dedičstvu, odloženému v nebesiach vám, ktorých moc Božia zachováva vieru na spasenie pripravené zjaviť sa v poslednom čase. Veseľte sa z toho, hoci sa teraz ešte, keď treba, na krátky čas aj rmútite pre rozličné pokúšania, aby vaša skúšaná viera, omnoho drahšia ako hynúce, ale ohňom preskúšané zlato, bola vám na chválu, slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista. Nevideli ste Ho, a milujete Ho; ani teraz Ho nevidíte, a veríte v Neho a radujete sa nevýslovnou radosťou plnou slávy, dosahujúc cieľ svojej viery, spasenie duší.

Čas plakať a čas bojovať

michal_sedlacek — Mon, 24 Nov 2008 17:17:25 -0600

Ako tak listujem stránkami Starej zmluvy, som povzbudený príkladom kráľa Dávida. Dopadla naňho desivá pohroma, ktorá spôsobila, že i jeho nabližší ohrozovali jeho vlastný život. Obdivujem Dávidovo rozhodnutie počuť slovo od Boha uprostred tohto nebezpečného času.

Tu je príbeh: Dávid a jeho skupina šesť stoviek lojálnych mužov sú na úteku pred kráľom Saulom, ktorý sa ich snaží zabiť. V jednej chvíli sa táto malá armáda utáborí v meste Ciklag, kde si muži založili svoje rodiny. A práve z tohot miesta vychádzajú do boja a svoje manželky a deti zanechávajú v bezpečí.

Po jednom takom boji si Dávid a jeho armáda urobili trojdňový výlet domov, keď ich dedina bola odrazu prepadnutá Amálekmi. Títo neľútostní bojovníci uniesli Daávidovu rodinu, rodiny jeho bojovníkov a vypálili celé mesto. Skús si predstaviť túto scénu: "Keď prišiel Dávid so svojimi mužmi k mestu, ajhľa, bolo vypálené a ženy, synovia i dcéry boli odvlečení do zajatia." (1 Sam 30:3 SEV).

Títo silní chlapi stratili reč, keď zistili, čo sa stalo. Bolo to tak náhle a katastrofické, že to nemohli pochopiť. Predstavujem si, ako tak chodia dookola omráčení, zmätení a kričia v agónii: "Ako sa to mohlo stať? Prečo to Boh dopustil?" "Vtedy Dávid a ľud, ktorý bol s ním, pustili sa do hlasného náreku, takže už nemali ani síl." (1 Sam 30:4 SEV, autorova kurzíva).

Táto scéna z Dávidovho života nám ukazuje že keď udrie katastrofa, je určite čas plakať. Písmo opisuje Dávidových bojovníkov ako "mocných mužov", mužov zoceleným ťažkými bojmi - mužov, ktorí neplačú. No tátopohroma rozplakala dokonca i týchto tvrdých chlapov.

Nebola to totiž žiadna malá udalosť. Nebola to iba strata ich domovov, dobytka alebo stád, ktorá spôsobila ich plač; túto stratu by čoskoro prekonali. Ich duše prebodávala existujúca hrozba ich milovaným manželkám a deťom. Ale to, čo nasledovalo potom, mohlo byť pre Dávida ešte horšie: "Tak sa dostal Dávid do tiesne, lebo ľud hovoril, že ho ukameňuje, pretože všetok ľud bol rozhorčený." (1 Sam 30:6 SEV).

Verím, že skrze všetky tieto víriace a chaotické udalosti, ktoré sa dnes vo svete odohrávajú, Boh ničí nenásytnosť, chamtivosť a pýchu. Už viac nedovolí, aby sexuálne perverznosti ničili dušu celej generácie. A verím, že zväzky osôb rovnakého pohlavia sa stali ohniskom Božej pomsty.

Toto obdobie dejín, ktoré Izaiáš opisuje, je plné plaču, strachu a chvenia. No Pán dáva Izaiášovi pre svoj ľud slovo uistenia: " Posilnite ochabnuté ruky, upevnite klesajúce kolená! Povedzte zdeseným srdciam: Buďte silní, nebojte sa! Ajhľa, váš Boh! Príde pomsta, Božia odplata. On sám príde a zachráni vás." (Iz 35:3-4 SEV, autorova kurzíva).

V podstate tu Pán hovorí: "Posilnite vyšerpaných. Budujte medzi vami tých, čo sú slabí. Povzbudzujte všetkých, čo sa boja a sú plní úzkosti. Povedzte im: Nie je žiaden dôvod sa báť. Toto všetko robí Pán. On zachová svoj ľud aj v tomto čase. Toto robí, aby nás zachránil."

Milovaný, dokonca aj tí najzbožnejší spomedzi nás zažívajú chvenie srdca - náhly vpád strachu, keď prichádza hrozná kríza. V takomto čase nie je hriechom mať náhly moment hlbokej úzkosti. V skutočnost Pán skrze slovo Izaiášovi dával uistenie všetkým, ktorí sa cítia premožení desivou situáciou, že ich nerozdrtí. Chce, aby každý, kto je unavený, utrápený v srdci, počul: "Neboj sa! Vzmuž sa, veď Pán je Spasiteľom svojmu ľudu."

Prichádza čas, kedy všetok plač musí utíchnuť. Boží ľudi premôže trúchlenie, každú strašnú predtuchu, a vráti sa naspäť do boja. List Židom znovu opakuje Izaiášové slová: "Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená! A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo." (Žid 12:12-13 KP).

V praxi to znamená: "Nezostaňte na zemi. Povstaňte a bojujte o svoju vieru. Dôverujte Pánovi. Nepoddávajte sa bolesti a trasúcim sa kolenám. Namiesto toho pokračujte. Ak ustúpite strachu a obavám, vaša viera môže skončiť ochromená."

Zamysli sa nad ochromenou odpoveďou Dávidovej armády na pohromu. Potom, ako títo tvrdí muži ukončili donariekali, povstalo v nich rozhorčenie. Obvinili Dávida za túto katastrofu. Boli tak mimo a tak zahorknutí vlastným nešťastím, že začali dvíhať kamene, aby ho ukameňovali.

Myslím si, že práve toto je to, čo väčšina ľudí dnes robí kvôli súčasnej ekonomickej kríze. Mnoho ľudí je zaspelených rozhorčením. Obracajú sa naľavo a napravo a pýtajú sa: "Kto je vinný za túto krízu? Strčte ho do basy!"

Nalieham na každého Ježišovho nasledovníka: zabudni na to, ako sme sa sem dostali. Zabudni na to, kto je za to zodpovedný. A najmä zabudni sa všetky svoje "ak": "Ak by som býval urobil toto alebo ono, moje financie by boli v poriadku." Ak sa budeš držať takýchto myšlienok, tvoj strach sa zmení v hnev alebo nejakého ničivého ducha. Nie! Pán zamýšľa odlišný smer pre všetku tvoju silu. Jeho slovo hovorí: "Teraz je čas bojovať za tvoju vieru!"

Uvažuj o tom, ako Dávid reagoval na pohromu, ktorá ho zastihla: našiel odvahu v Hospodinovi (1 Sam 30:6 SEV). Namiesto toho, aby sa poddal strachu, rozhodol sa s ním bojovať. Urobil tak preto, lebo si pamätal na všetky Božie vyslobodenia, ktoré sa už odohrali predtým v jeho živote. Ako mladík zabil medveďa, leva a zneškodnil obra Goliáša. Teraz premýšľal nad všetkými týmito bojmi a aj nad mnohými inými, v ktorých zvíťazil. Každé víťazstvo prišlo vďaka jeho neochvejnej viere.

Dávid si povedal: "Potrebujem slovo od Pána." Vedel, že ho nik nepovzbudí, ani mu nedodá sily: ani jeho kňaz Ebjátár, ani múdri bojovníci pod jeho velením, ani žiaden poradca. Dávid musel mať slovo priamo od toho, ktorý ho vždy oslobodil z každej pohromy, ktorej čelil.

Milovaný, to isté je dnes pravdou pre teba aj mňa. Na zemi nie je nik taký, kto by bol schopný pozdvihnúť zo zúfalstva tvoju dušu. Nikto nemôže neustále posilňovať tvojho ducha počas trvania krízy. Každý z nás musí získať vlastné slovo do Pána. Sme povolaní, aby sme sa ako Dávid posilňovali propomínaním si Božích vyslobodení v našich životov. A musíme pamätať tiež na to, ako Boh dokázalsvoju vernosť v minulých generáciách.

Ak sú kázne tvojho pastora pomazané, potom v tebe produkujú život. Kázanie Božieho slova vždy posilňuje Božích svätých. Ba aj spoločné uctievanie ťa dokáže na nejaký čas pozdvihnúť. No keď skončí nedeľná bohoslužba, veľmi rýchlo na to vieme zabudnúť. Prejdú dva dni, dopadajú na nás samé zlé správy, a často sme opäť v stave úzkosti a strachu.

V bežných časoch veľmi rád prijímam rady od mojej zbožnej manželky Gwen. Vždy mi dá dobré slovo - presne také, aké potrebujem. Môj postoj k nej je podobný postoju Dávida k Abigaiil. "Pozri, poslúchol som tvoj hlas." (1 Sam 25:35 SEV). No inak to môže byť v časoch pohromy. Keď je naša viera ohrozená - v skutočnosti, keď sú naše životy ohrozené - rada manžela, pastora a múdrych priateľov nemusí byť dostačujúca.

Dnešné časy sú plné strachu, niektorí z nás také niečo ešte nezažili. Iba osobné slovo od Pána nás môže previesť skrze takéto časy s trpezlivou nádejou, ktorú potrebujeme. A dejiny jasne svedčia, že Boh bol vždy verný a dal svojmu ľudu svoje slovo.

V Starej zmluve čítame túto frázu znovu a znovu: "A slovo Pánovo prišlo..." Písmo hovorí o Abrahámovi: "Po tom všetkom slovo Pánovo prišlo k Abramovi" (Gn 15:1 preklad z angl.). Čítame o Jozuovi: "Podľa slova, ktoré Pán dal Jozuovi." (Joz 8:27 prekl. z angl.). Tak to bolo s Dávidom aj prorokmi. Tiež o nich čítame: "Slovo Pánovo prišlo k..."

Svätý Duch, ktorý prebýva medzi Božím ľudom, k nám hovorí slovo z neba. Skrze neho prichádza všetkým, čo v neho dúfajú, potešenie, uzdravenie a sprevádzajúce slovo Pána.

Uvažuj na chvíľu o tých 600 bojovníkoch, ktorí nasledovali Dávida. Počuli slovo, ktoré Boh dal ich vodcovi. No toto slovo muselo prísť ku každému z nich individuálne. Boh ho musel prehovoriť od ich vlastného ducha, aby tak mohli začať znovu bojovať.

Tak aj dnes je výzvou pre každého kreaťana, aby zotrval v Písme až dovtedy, kým Svätý Duch nespôsobí, aby k nám zo stránky Božie zasľúbenia "vyskočili". Poznáme, kedy sa to stane: Duch Svätý nám bude šeptať svojím jemným hlasom: "Toto zasľúbenie je tvoje. Je to Božie slovo dané práve tebe, aby si ho prijal v týchto ťažkých časoch."

Som si istý, že nemôžeš bojovať boj viery bez toho, aby si počul Pánov uisťujúci hlas.

Potom, ako Dávid obnovil svojho bojujúceho ducha, si dal poslať po efód. Bol to druh kňazských šiat, ktoré mali v náprsníku uložené kamene. Cez tento efód Boh príležitostne hovoril. A Dávid sa rozhodol, že prijme slovo usmernenia od Pána.

"Vtedy Dávid povedal kňazovi Ebjátárovi, synovi Achímelechovmu: Prines mi efód. Ebjátár priniesol Dávidovi efód. Dávid sa dopytoval Hospodina: Mám túto hordu prenasledovať? Dostihnem ju?" (1 Sam 30:7-8 SEV autorova kurzíva).

Čo Dávid urobil? Potom, ako plakal, ako obnovil svojho bojovného ducha, šiel priamo na kolená. A Pán mu dal slovo vedenia, ktoré potreboval. "Hospodin riekol: Prenasleduj, lebo iste ju dostihneš a ich vyslobodíš." (30:8 SEV autor. kurzíva). Boží príkaz Dávidovi znel: "Choď vpred. Zvíťazíš." Inými slovami: "Bojuj!"

V ďalšom verši čítame: "Nato Dávid odišiel so šesťsto mužmi." (30:9 SEV). Dávid rýchlo konal podľa slova, ktoré mu Boh dal. Kladiem si však otázku: ako Dávid vedel, kam ísť? Ako zistil, kam ma ísť, ak chce všetko získať späť?

Verím, že tu bolo slovo, ktoré Dávidovi šepkalo: "Toto je cesta, po ktorej pôjdeš." Milovaný, to isté sa deje aj dnes. V mnohých cirkách spievame piesne typu "On mi cestu urobí", a náš Pán to robí. On má plán pre každého z nás ešte predtým, než pohroma na nás dopadne. Tento plán nestále pracuje, dokonca i teraz cez všetky zmätky, ktorým čelíme.

Som presvedčný, že si Dávid znova a znova opakoval vo svojej mysli: "Všetko to získaš späť." Dobre vedel, nemôže získať späť svoj dom v Ciklagu. Nikto z jeho vojakov nemôže získať späť svoj domovy, záhrady, majetky. Tieto veci boli všetky preč. Nie. Všetko, čo chceli vybojovať späť, bola istota a bezpečnosť ich rodín.

Vidíš tie paralely v našom čase? Títo muži nešli získať minulý spôsob života. Nešli preto, aby vrátili tie predchádzajúce tiché dni, ktoré boli plné pokoja. Tieto "staré dobré časy" boli minulosťou.

Toto nebolo tým, na čom Dávidovi a jeho družine záležalo. Všetko, o čom im šlo, boli ich rodiny - na tom im skutočne záležalo - na ich bezpečí. Hoci by so svojimi ženami a deťmi mali bývať aj v stanoch. Boh ich uistil, že budú v bezpečí.

Milovaný, Pán nám nebude vysvetlovať, ako zabezpečí našich milovaných. Nebude nám ukazovať, ako zachová nás v tom najhoršom. Jeho cesty sú také nezvyčajné, také nepredstaviteľné, že ich nebudeme schopní nikdy pochopiť.

Dávidovo oslobdobenie prišlo z nezvyčajného zdroja: od mladého Egypťana. Tento sluha bol napoly mŕtvy, keď ho Dávid našiel na púšti, nakrŕmil a dal mu vodu. Verím, že počas toho, ako sa Dávid pýtal mladíka: "Kto si"?, Boh mu šeptal: "Dávid, toto je tvoje vyslobodenie." Ako neočakávané a zázračné sú jeho cesty! Tento temer mŕtvy Egyptský chlapec ukázal cestu Dávidovej armáde, aby mohla nájsť nepriateľa. Boh použil chlapca bez mena, aby viedol svoj ľud k víťazstvu.

Na záver sa vráťme opäť do Iz 35:4: "Povedzte zdeseným srdciam: Buďte silní, nebojte sa! Ajhľa, váš Boh! Príde pomsta, Božia odplata. On sám príde a zachráni vás."

Boh nás zachraňuje i v tomto čase, keď je svet pod jeho pomstou, keď sa zdá, že sa všetky veci kompletne vymykajú spod kontroly. Využíva dokonca i chaos svetových udalostí, aby nám priniesol spásu. Je verný; zachráni a zachová svoj ľud v každej pohrome.

Poznanie Ducha Svätého

michal_sedlacek — Thu, 13 Dec 2007 16:54:01 -0600

V našej cirkvi Times Square Church spievame a pritom tlieskame túto pieseň:

Zošli ho, Pane, zošli ho k nám,
Pane, nech Tvoj Duch zostúpi!
Potrebujeme ho, Pane, zošli svojho Ducha.

Spievame aj iné, podobné piesne, ktorými vzývame Svätého Ducha, aby zostúpil.

Ale pravdou je, že Svätý Duch je už tu. Zostúpil z neba do hornej miestnosti počas Letníc. A nikdy neodišiel!

Ježiš nám dal zasľúbenie: „A ja poprosím Otca a On vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky — Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.“ (Jn 14:16–17).

Premýšľaj chvíľu o fráze, ktorú Ježiš použil: „Ale vy ho poznáte“. Ako som sa teraz nedávno pripravoval na túto kázeň a čítal som tieto slová, nemohol som sa ich striasť. Uvedomil som si, že o Svätom Duchu toho v skutočnosti veľa neviem.

Cirkev veľa hovorí o Božom Duchu. Vyučujeme doktríny o Duchu Svätom, kážeme o tom, ako byť naplnený Duchom, ako chodiť a žiť v Duchu, ako používať jeho dary a ako prijímať potešenie, ktoré v ňom je.

No je možné poznať všetky učenia o Svätom Duchu, a stále ho nepoznať. Ak by som sa ťa spýtal: „Prijal si Svätého Ducha?“, ako by si odpovedal?

Niektorí by mohli odpovedať: „Áno, prijal som Božieho Ducha, keď som bol spasený. Bol to Svätý Duch, ktorý ma priviedol do Kristovho Kráľovstva.“ Iní by povedali: „Áno, prijal som Ducha, pretože keď prišiel do môjho života, som začal hovoriť jazykmi. Modlím sa v Duchu a dôkazom toho, že som ho prijal, je dar jazykov.“

Prijatie Ducha Svätého je však viac než jednorazová skúsenosť. Výraz „prijať“ znamená „zmocniť sa toho, čo je dané“. Jednoducho povedané: prijatie znamená túžiť po väčšej schopnosti hlbšie poznať to, kým Svätý Duch je a o čom je jeho služba. V skutočnosti nik nemôže prijať Svätého Ducha, pokiaľ mu neodovzdal plnú kontrolu nad svojím životom.

Pavol sa spýtal Galaťanov: „Ako ste prijali Ducha? Neprijali ste ho vierou?“ A potom pokračuje: „Vo viere ste vyhlásili, že to, čo viete o Božom Duchu, ste prijali vierou. Prijímali ste teda pokračujúcu službu Ducha vierou? Uplatňujete vieru, aby ste šli hlbšie v Duchu?“

Vieme, že Duch Svätý je tu na zemi a nikdy neodišiel. Vieme, že prebýva v nás, robí si z nás svoj príbytok; naše telá sa stali Jeho chrámom. No väčšinu času, ktorý prežívame, žijeme tak, ako keby bol Duch Svätý preč niekde vo vesmíre, a nie tu uprostred nás, či priamo v nás.

Pravdou je, že Otec zoslal svojho Ducha, aby nám ukázal, ako sa veľmi zaujíma o každú časť našich životov. Svätý Duch bol zoslaný ako náš priateľ, náš tešiteľ a sprievodca. V pohľade tejto úžasnej skutočnosti stojí každý z nás pred otázkou: „Ako dobre poznám Svätého Ducha? Skutočne ho poznám ako svojho priateľa a tešiteľa?“

Ježiš jasne prehlásil, že Duch Svätý bude pre nás všetkým, čím bol Kristus pre svojich učeníkov, keď bol tu na zemi. Zamysli sa:

Ježiš zjavil Otca svojim nasledovníkom.
Dal svojim učeníkom všetko slovo, ktoré mu Boh dal.
Modlil sa za učeníkov a chránil ich.
Slávu, ktorú mal, dal tiež svojim učeníkom (porov. Jn 17).

Ježiš hovorí všetkým, čo ho nasledujú: „Nezanechám vás samých.“ Inými slovami nám hovorí: „Pošlem vám niekoho, kto vás bude brániť a strážiť. Nenechám vás bezmocných a slabých, vystavených satanovým úskokom. Radujte sa, pretože vám zošlem Toho, ktorého moc je väčšia než akákoľvek moc vo vesmíre.“

Ježiš hovorí, že Boží Duch vo mne nielen žije, ale že ho poznám. Musím sa teda sám seba spýtať: ako poznám Božieho Ducha? Aké sú známky a dôkazy, že ho poznám, že poznám jeho prebývajúcu prítomnosť, že zažívam jeho blízkosť?

Svätého Ducha poznám jednoducho podľa zmien, ktoré vo mne robí. Nepoznám ho iba podľa zmien, ktoré urobil v iných. Môžem ho vidieť odzrkadleného v mojich bratoch a sestrách, ale poznám ho iba jeho prácou v mojom vlastnom živote.

Práca, ktorú Svätý Duch v nás koná, je veľmi osobná. Moje telo je jeho chrámom a jeho dennou službou je prinášanie nových zjavení Krista. Je to jeho práca, ktorá spôsobila, že som sa odvrátil od zla, že som bol hladný a smädný po spravodlivosti, že neustále volám: „Príď, Pane Ježišu!“

Dovoľte mi, aby som vám povedal o dvoch hlavných službách Svätého Ducha. Ak poznáme jeho službu a veríme, že v nás pracuje, sme schopní prekonať všetky skúšky a strach. Ba jeho služba nás uschopňuje hľadieť tvárou v tvár smrti a pripomína nám plnosť nádeje a radosti.

Ježiš nazýva Svätého Ducha „Tešiteľom“. Jednou vecou je poznať Ducha ako nášho Tešiteľa, druhou vecou je poznanie toho, ako nás potešuje, aby sme tak mohli rozlíšiť, čo je potešenie z tela a čo potešenie z Ducha.

Napríklad, skús uvažovať o bratovi či sestre v Kristovi, ktorí sú premožení samotou. Tento človek sa modlí o potešenie Božieho Ducha a očakáva, že toto potešenie príde ako pocit. Predstavuje si, že je to nejaký druh náhleho dychu z neba, niečo ako duchovné sedatívum pre dušu. V jeho myslení prichádza potešenie ako sladké otupenie mysle, prinášajúce niekoľko hodín odpočinku.

Ale nasledujúce ráno je tento pocit pokoja celkom preč. V dôsledku toho veriaci uverí, že Svätý Duch odmietol jeho požiadavku. Nie, nikdy! No Svätý Duch nás nepotešuje manipuláciou našich pocitov. Jeho spôsob potešovania je nesmierne odlišný a je ukázaný v Písme. Nezáleží na tom, o aký ide problém, skúšku či potrebu, jeho služba potešovania je spočíva v prinášaní pravdy: „Potešiteľ…Duch pravdy“ (porov. Jn 14:16).

Faktom je, že naše potešenie pramení nie z toho, čo cítime, ale z toho, čo poznáme. Iba pravda premáha pocity. A potešujúca služba Ducha začína touto základnou pravdou: Boh sa na teba nehnevá. Miluje ťa.

„A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5). Grécky význam tu je ešte silnejší než jeho preklad. Hovorí, že láska Božia vytryská von v našich srdciach Duchom Božím.

Tu je obraz srdca, ktoré je preťažené.

Strach, hanba, bolesť, utrpenie, pokušenia, či zastrašenie spôsobujú neznesiteľné bremeno. Avšak nezáleží na tom, čo ho spôsobuje. Nevyhnutne potrebuješ potešenie.

Odrazu je však počuť hlas, prenikajúci každú časť duše. Je to hlas Ducha Svätého, ktorý prehlasuje do duše: „Nič ťa nemôže odlúčiť od Božej lásky.“

Ako náhle raz uveríš tejto pravde, stane sa rýchlo prameňom živej vody, ktoré zmetie každú prekážku. „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“ (Jn 14:26 autorova kurzíva).

Svätý Duch takto zohráva centrálnu úlohu v našom vzťahu k Otcovi. Je naším učiteľom v každodennom chodení s Kristom a my sme jeho žiakmi. Učí nás, že sme prijatí. Sme Božia rodina, jeho synovia a dcéry.

Ako nám Duch pripomína túto pravdu? Pripomína nám to najslávnejšie vyznanie, ktoré Ježiš kedy povedal. „Som Boží Syn. Mám Otca v nebi. A môj Otec ma miluje.“

Pretože sme prijatí do Otcovej rodiny a stávame sa bratmi a sestrami Krista, Ježišove slová sa tu stávajú našimi slovami. „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4,6).

Je to práve Duch Svätý, kto v nás volá: „Spomeň si, čo Ježiš povedal: si synom, si dcérou všemohúceho Boha. Máš Otca v nebi, ktorý ťa miluje. Tak si pamätaj, kým si. Nie si sám. Zachovaj si v mysli Ježišove slová: Boh vás miluje, ako miluje mňa.“

Pravda, že Duch synovstva vo mne prebýva, sa stala pre mňa veľkým zdrojom pokoja a potešenia v mojom chodení s Pánom.

Nepriateľ môže na mňa prísť ako povodeň, môže ma zastrašovať, obviňovať alebo utláčať. No ja sa môžem okamžite modliť: „Duchu Svätý, prosím, slúž mi teraz, vyučuj ma, zober ma k sebe. Pripomeň mi Ježišove zasľúbenia o mojom bezpečnosti ako Božieho dieťaťa.“

A Duch Boží potom vo mne volá: „Spomeň si na svojho Otca, na svojho Abba. Si ospravedlnený a máš k nemu prístup. Teraz len krič zo svojej duše túto proklamáciu: Som Božie dieťa. Chodím teraz v Duchu synovstva!“

„Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Jn 1:12). „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8:14).

Podobne Pavol nám hovorí, že ako Božím synom a dcéram nám bol daný ten istý Duch, ktorý bol v Kristovi: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ (Rim 8:11).

Vidíš, ako dôležitá je úloha Božieho Ducha? Z času na čas sa cítim duchovne mŕtvy. Môžem sa cítiť v srdci cítiť chladný, bez života, cítim, ako sa oheň vo mne stal iba iskrou, slabým plamienkom. No v skutočnosti vo mne vždy pracuje životodarná moc. .

Ak verím Božiemu slovu, ak dôverujem v Krista, potom nezáleží, ako sa cítim; nezáleží, ako sám seba súdim alebo sa cítim odsúdený — Duch Kristov vo mne stále vdychuje život do mojej duše. Boh ma stále miluje, a Jeho Duch stále pracuje.

Premýšľaj chvíľu o niekom vzácnom, koho dobre poznáš a miluješ, o niekom, kto možno trpí alebo je na smrteľnej posteli Telo tohto milovaného zomiera. Vieme, že všetci, kto sú v Kristovi, budú vzkriesení. Skutočne ten istý Duch, ktorý vpadol do Kristovho hrobu, príde vzkriesiť i tvojho milovaného do večného života. V tomto bode najhlbšej bolesti v ňom Duch volá túto potešujúcu pravdu: „Ideš k svojmu Abba, ideš k Otcovi.“

Iným zdrojom potešenia je poznanie a viera, že Kristov Duch prišiel viesť vojnu proti žiadostivostiam a lákadlám tela.

„Lebo telo si žiada, čo je proti Duchu, a Duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.“ (Gal 5:17).

Táto skrytá vojna v nás stále zúri. Každý kresťan môže povedať: „Viem, že ma Boh miluje. Poznám ho ako svojho Otca a viem, že som jeho dieťaťom. Viem, že som v Božích očiach učinený spravodlivým a mám prístup k Pánovi. Ale v mojom vnútri stále prebieha boj. Stále musím bojovať proti telesným myšlienkam, proti strašným pokušeniam. A zdá sa, že táto vojna nikdy neskončí.“

Milovaný, tento boj je realitou života každého kresťana. Máme myšlienky, ktoré nie sú hodné Krista. Pozeráme na veci, na ktoré by sme nemali pozerať a sme pokúšaní vecami, ktorými by sme pokúšaní byť nemali. Počúvame reči, ktorým by sme nemali nakloniť ucho. Toto všetko spôsobuje, že sa cítime nehodní a nečistí.

Tieto boje môžu byť tak intenzívne a neustále pokračujúce, že sa z času na čas cítime, ako keby sme prehrávali vojnu. Ba dokonca ja apoštol Pavol sa takto cítil, keď kričal v úzkosti: „Kto ma vyslobodí z tela smrti?“ (Rim 7:24).

Ako odpoveď na naše volanie však prichádza Boží Duch s potešujúcou pravdou: „Pokušenie, ktoré vás zachvátilo, je len ľudské, ale Boh je verný, On nedopustí pokúšať vás nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobodenie, aby ste ho mohli zniesť.“ (1 Kor 10:13 ECAV).

Pavol tu krátko hovorí, že bojuješ ten istý boj, ktorý zažívajú zbožní svätí po celom svete. Tvoja skúška nie je niečím zvláštnym či špeciálnym. Apoštol Peter nás taktiež uisťuje: „Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné!“ (1 Pt 4:12).

Boh hovorí, že je vo mne moc, ktorá je silnejšia ako moje telo.

„…ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete.“ (1 Jn 4:4).

Dôvodom, prečo tvoje telo povstalo — prečo ťa satan napadol — je tvoje pozvanie adresované Svätému Duchu, aby prišiel a prevzal kontrolu nad tvojím životom. Je to veľmi jednoduché: si pokúšaný, pretože Svätý Duch v tebe robí nádherné veci. Je to jeho práca, ktorá vyvolala satanov hnev.

Tvoje telo skutočne stojí v nepriateľstve voči Ježišovmu Duchu. No Duch Svätý je viac než dobyvateľ nad telom. Musíme si uvedomiť, že počas nášho života tento boj nikdy neskončí. Preto nám Pavol adresuje tieto slová: „(Boh) nedopustí pokúšať vás nad možnosť, ale s pokušením spôsobí aj vyslobodenie, aby ste ho mohli zniesť.“ (1 Kor 10:13 ECAV). Opäť sa tu stretáme s pravdou z Ducha Svätého, ktorá nás teší: Máme únik z každého strachu z porážky.“

Táto pravda nám ukazuje tri dôležité veci — veci, o ktoré žiadame Svätého Ducha, aby nám ich pripomenul:

„Môj vnútorný boj zažíva každý. Nebudem teda veriť lži, že som odcudzení, nečistý Boží syn.“
„Vždy si musím byť vedomý, že ma Boh miluje a dal mi svojho vlastného Ducha. Je tak veľmi je starostlivý a zaujíma sa o mňa natoľko, že poslal Svätého Ducha, aby bojoval moje boje. Boží Duch neprišiel ako špeh, ktorý na mne hľadá nespravodlivosť. Má na mysli iba moje dobro, iba moje blaho.“
„Musím zavrhnúť všetko odsúdenie. Požiadam Ducha, aby mojej mysli pripomínal Pavlove slová: „Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 8:1).

Zamysli sa nad iným aspektom služby Ducha Svätého:

„Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ (Rim 8:26).

Uvažuj, čo tu Pavol hovorí o úlohe Ducha Svätého v našom modlitebnom živote. Ohľadom modlitby sme zmätení, príliš to komplikujeme. Ak navštíviš hocijaké kresťanské kníhkupectvo, nájdeš mnoho kníh o modlitbe s detailnými návodmi ako sa modliť.

Tieto zástupy teórií prinášajú iba zmätok a vyvolávajú všetky druhy otázok: „Kedy sa modlitby stáva prímluvou (modlitbou príhovoru — pozn. prekl.)? Je prímluva meraná vrelosťou, hlasnosťou alebo množstvom času stráveným na kolenách? Mám sa modliť podľa Božej vôle, ale ako mám poznať Božiu vôľu? A ako mám začať s modlitbou? Počíta sa aj modlitba z rozumu? Za čo presne sa mám modliť?

Takýto zmätok nás môže premôcť, ale len minimálne nás poháňa k modlitbe. Faktom je, že ešte nikdy Boží ľudia nepotrebovali modlitby viac, ako teraz. Žijeme v svete, ktorý sa zbláznil. Dokonca aj v starovekých časoch povedal Pavol o zemi: „Celé stvorenie teraz vzdychá.“

Ekológovia nám hovoria, že ľadové kryhy sa roztápajú, že potopy zaplavia New York a mnoho častí východného pobrežia USA. Globálne otepľovanie v budúcnosti zabije všetok rastlinný život. Existujú predpovede, že sa zem stane spustošenou a úplne neobývateľnou.

Takýto „stresový náklad“, ktorý je spôsobený týmito správami, už teraz premáha ľudí po celom svete. A kresťania nie sú výnimkou. Pavol hovorí: „Dokonca i my, ktorí máme Ducha, čakáme na oslobodenie z tohto roztraseného sveta. Túžime po našom vykúpení.“

A ako sa svetové udalosti zhoršujú a okrádajú ľudstvo o pokoj, ľudia všade na zemi hľadajú zdroj potešenia. No nenachádzajú ho ani v psychoterapii, ani v mŕtvom náboženstve, ani v hľadaní príčin, ba ani v dobročinnosti.

Náš jediný zdroj pre takýto čas je modlitba viery.

Biblia nám hovorí: „Svet nepozná Krista. A neprijme ho. Ale vy ho poznáte.“

Na tomto úseku môjho života a služby musí byť jedným z mojich najväčších záujmov udržanie svojho modlitebného života. Keď zanedbávam modlitbu, zarmucujem Svätého Ducha, ktorý je vo mne. Áno, môžeme zarmútiť Božieho Ducha. Pavol k nám prehovára tak silno, keď píše: „Nezarmucujte Božieho Ducha Svätého.“ (Ef 4:30).

Skutočne, Duch zdieľa Boží zármutok nad ľudskou nevierou a zanedbávaním modlitby. Uvažuj len o týchto niekoľkých mocných úlohách, ktoré Duch Svätý zohráva v našich modlitbách:

Je to práve čas modlitby, kedy Duch Svätý manifestuje prítomnosť Krista v nás.
Je to modlitba, kedy Duch zapečaťuje Božie prisľúbenia v našich srdciach.
Je to chvíľa modlitby, keď nám Tešiteľ dodáva nádej.
Je to čas modlitby, keď Ježišov Duch uvoľňuje rieky potešenia, pokoja a odpočinku do našich duší.

Počas týchto dní sa modlím: „Svätý Duchu, zachovaj ma v blízkom spoločenstve s Ježišom. Nedovoľ mi zanedbať môj súkromný čas s Milovaným mojej duše. Drž ma na mojich kolenách. Potom budem poznať tvoje potešenie.“

Nalieham na teba: urob aj ty toto svojou modlitbou.

Diablov posledný termín!

wcadmin — Wed, 16 Apr 2008 12:32:28 -0500

“Beda tým, ktorí bývajú na zemi a na mori, lebo zostúpil k vám diabol, ktorý má veľký hnev, lebo vie, že má krátky čas.” (Zjavenie svätého Jána 12,12)

Ako učeníci Ježiša Krista majme sa neustále napozore pred úmyslami Satana, ktorý sa snaží zničiť nás. Preto Pavel hovorí, že musíme spoznať stratégiu a taktiku diabla: len aby sa nestalo, žeby Satan získal nad nami prevahu práve preto, že sme nepoznali jeho prostriedky. (Druhý list Korintským 2, 11)

Predchádzajúci úsek zo Zjavenia nám hovorí o tom, že Satan vyhlásil vojnu Božím svätým. Tak isto nás upozorňuje na skutočnosť, že diablovi ostávajú “posledné minúty” na to, aby dokončil svoje dielo: “vie, že má krátky čas” (Zjavenie svätého Jána 12,12).

A kým uprostred tejto polnočnej hodiny si mnoho kresťanov spokojne podriemkava, presne tak, ako to už Ježiš predpovedal, diabol nezaháľa v uskutočňovaní svojho hrôzostrašného diela a pripravuje sa na vojnu. Je celý besný z krátkosti času, ktorý mu ostáva na dokončenie diabolských plánov, a tak nedožičí svojim očiam odpočinku. Ako vždy pletie intrigy, hľadá si spôsoby, ako by mohol sužovať a ničiť Cirkev Ježiša Krista!

Kedy si vlastne diabol po prvýkrát uvedomil, že jeho čas sa chýli ku koncu? Azda v minulom storočí, keď začal pozorne sledovať znamenia časov? Alebo vari vtedy, keď sa obnovil Izrael a národ povstal proti národu? Možno to spoznal vtedy, keď sa začal prejavovať proces odpadávania kresťanov od viery? Alebo si to snáď náhle vyvodil z biblických odkazov na udalosti, ktoré budú sprevádzať Ježišov príchod po nevestu?

A keď to zistil, čo myslíte, zachvátila ho panika? Pobehoval sem a tam, aby na zemi rozdúchal bojisko, aby naplánoval proti Cirkvi šialenú bitku vedenú až do posledného dychu? Azda si povedal – čas sa míňa, musím sa poponáhľať, lebo mi zostáva len chvíľa do návratu Krista?

Kdežeby! Čas, v ktorom Satanovi odzvonia bol presne určený už pred storočiami. Dozvedáme sa o tom, keď čítame o veľkom dive, ktorý sa odohral v nebesiach. Týmto divom bol neuveriteľný boj, ktorý sa strhol, keď sa Satan rozhodol usmrtiť Krista - dieťa:

“A ukázal sa veľký div na nebi: žena odiata slnkom, a mesiac bol pod jej nohami, a na jej hlave koruna dvanástich hviezd. A súc tehotná kričala v pôrodných bolestiach a trápila sa majúc porodiť.” (Zjavenie svätého Jána 12,1 - 2)

Slnko na tomto mieste predstavuje Boha. Žena odetá slnkom je nevestou Kristovou, inými slovami, reprezentuje Boží vyvolený ľud. (Na hlave má korunu z dvanástich hviezd, ktoré symbolizujú jednak dvanásť kmeňov izraelských, jednak dvanásť učeníkov.) Nakoniec sa dieťa narodí. Je ním Ježiš, vysloboditeľ. Text pokračuje ďalej:

“A ukázal sa aj iný div na nebi. A hľa, veľký drak červený, ktorý mal sedem hláv a desať rohov a na svojich hlavách mal sedem diadémov, a jeho chvost vliekol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala porodiť, aby, keď porodí hneď zožral jej dieťa.” (Zjavenie svätého Jána 12, 3 - 4)

V tejto časti textu je Satan zobrazený ako ten, ktorý čaká na zemi na narodenie dieťaťa – Krista, aby ho mohol zabiť. Koľkokrát len sa diabol pokúsil zožrať Ježiša! Najprv si Satan použil za nástroj Heroda a viedol tohto zvráteného kráľa k tomu, aby dal zavraždiť všetkých chlapčekov v Betleheme. Herodov nenormálny hnev bol spôsobený démonickou posadnutosťou, vtelením samotného diabla.

Možno vám to pripadá čudné – ak by bol Herodes posadnutý samotným Satanom, prečo ten mu potom neukázal to pravé dieťa – Krista? Prečo museli byť zavraždení všetci malí chlapci? Sám Pán oslepil Satanovi oči. V texte Zjavenia sa píše, že Boh ukryl Krista na určitý čas pred nepriateľom: “A porodila syna, chlapca, ktorý bude pásť všetky národy železným prútom, a jej dieťa bolo vytrhnuté k Bohu a k jeho trónu” (Zjavenie svätého Jána 12, 5).

A text ďalej pokračuje: “A povstal boj na nebi: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a bojoval i drak a jeho anjeli. A nezvládali ...” (Zjavenie svätého Jána 12, 7 - 8)

Túto vojnu vedie sám Satan proti Božiemu Synovi a je to diabol, kto utrpel porážku. Bol porazený krvou na kríži, prehral raz a navždy!

Navyše Satan stratil aj prístup do neba: “ani ich miesto sa viacej nenašlo na nebi.

A zvrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvodí celý svet; zvrhnutý bol na zem a jeho anjeli boli zvrhnutí s ním (Zjavenie svätého Jána 12, 8 - 9).

Len jeden moment a celé pôsobenie diabla na zemi zostalo ohraničené. V Knihe Jóbovej sa píše: “A stalo sa jedného dňa, keď prišli synovia Boží, aby sa postavili pred Hospodinom, že prišiel medzi nimi aj Satan (Kniha Jóbova 1, 6). Diabol určite často prichádzal pred Boží trón, aby žaloval na bratov. Ale dnes ho už Boh nepočúva. Nemôže ďalej obviňovať Božie deti, pretože krv Kristova premohla všetky jeho lži! Ježiš, ktorý sa za nás teraz prihovára sa nemusí zapodievať vyvracaním Satanových obvinení. Pretože z Božieho hľadiska, víťazstvo na kríži ich všetky vymazalo.

Satan tak nanajvýš môže klamať vás, nenechajúc vám ani chvíľu oddýchnuť si od jeho obviňovačiek. Nemôže však už ísť žalovať pred nebeského Otca. Má zakázaný vstup do neba a všetky jeho ohovárania sú bezvýznamné!

Veľká kozmická vojna sa už viac neodohráva priamo medzi Kristom a diablom. Ježiš si bezpečne sedí s nebeským Otcom mimo diablovho dosahu. Napriek tomu však Satan pokračuje vo vojenských operáciách proti Kristovi – teraz sú namierené na jeho semeno!

“A drak sa rozhneval na ženu a odišiel bojovať s ostatnými z jej semena, ktorí zachovávajú prikázania Božie a majú svedomie Ježiša Krista” (Zjavenie svätého Jána 12,17) .

Tá istá zúrivosť a pokúšanie, ktoré Satan namieril voči Ježišovi na púšti, sú teraz adresované všetkým, ktorí nasledujú Krista!

Peter nás upozorňuje: “Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev, a hľadá, koho by zožral. (Prvý list svätého Petra 5, 8).

Tento úryvok nehovorí o tom, že Satan si poletuje v kozme a vydáva príkazy svojim démonom. Naopak, čítame, že bol zvrhnutý na zem, keď ho Kristus porazil na kríži. Podľa toho je jeho kráľovstvo obmedzené v čase i v priestore.

(Duchovná zvrátenosť na vysokých miestach, o ktorej hovorí Pavel má do činenia s duchovnou skazenosťou vo vysokých vládnych funkciách a s odpadlíctvom vo vedení Cirkvi. Pavel píše, že Satanov duch koná cez mnohých, ktorí majú významné postavenie.)

Je potrebné zdôrazniť, že Satan nie je všemohúci, hoci si niektorí kresťania myslia opak. Jeho moc je obmedzená. Ježiš ho už porazil a pozbavil všetkej autority. A tak Satan nielenže nie je všemohúci, ale ani nedokáže čítať z mysle človeka. Nie je všadeprítomný, v tom istom časovom okamihu nemôže byť jednoducho rozpriestranený všade. Je fyzicky limitovaný – môže sa nachádzať v danom okamihu len na jedinom mieste.

Má však mocnosti a kniežatstvá temnosti rozložené po celej zemi. A jeho démonské hordy ho kŕmia informáciami – stačí, že len kývne alebo zavolá. Počujú vás, keď sa modlíte, vidia vašu poslušnosť Bohu. A to je práve to, čo rozpútava Satanov hnev voči vám.

Ak sa v citovanom úryvku zo Zjavenia (verš 12) píše, že on vie o tom, že jeho čas je krátky, nevzťahuje sa to na to obdobie pred návratom Krista na zem, v ktorom odchádza. Skôr sa to týka priebežných termínov, krátkych časových úsekov, ktoré diabol má na to, aby dovŕšil svoju prácu. Hovorí sa o krátkych intervaloch, počas ktorých musí pripraviť vojnu proti Božím svätým!

Ak chceme skúmať ďalej, čo to v diablovej situácii znamená, mať takýto krátky čas, musíme sa pýtať: Čo mu vlastne robíme napriek, že je na nás tak nahnevaný? Čo ho provokuje k tomu, aby nás zaplavoval celým pekelným arzenálom? Ako pociťujeme útoky mocností temna, ktoré sa nás pokúšajú zožrať?

Verím, že sú to tri typy nášho konania, ktoré vyvolávajú diablov hnev:

Možno ste nedávno obnovili svoj sľub horlivo sa modliť. Alebo ste vyjadrili hlad po živote s Pánom v svätosti. Alebo, azda ste posvätili svoju myseľ a telo v živú obeť Bohu. A tak ste prehlásili – už nebudem žiť polovičato. Všetko, čo mám dávam Ježišovi!

Takéto rozhodnutia rozpália diablov hnev viac ako čokoľvek iné. Vie totiž veľmi dobre, že ktokoľvek odovzdá svoj celý život Bohu, stane sa veľkou hrozbou satanskému kráľovstvu. Pamätá si veľmi dobre na Petra, Pavla, Filipa a ďalších jednotlivcov, ktorí opustili dav a zvolali – chcem ísť Božou cestou! Vydali svoj život Kristovi a spustošili Satanovo kráľovstvo!

Diabol vie veľmi dobre, že ktokoľvek hľadá Boha celým svojím srdcom, nájde ho, vie, že modlitby svätých víťazia, že Boh prijme každú živú obeť, ktorá sa mu dáva celým srdcom i to, že tí, ktorí sú duchovne hladní, budú nasýtení.

Ale Satan pozná aj ten čas, ktorý medzitým uplynie od chvíle, keď vyslovíme modlitbu až po moment jej naplnenia. Milovaní, práve tento interval je ten krátky časový úsek, ktorý má Satan na to, aby konal! On pozná neodbytnú vdovu, ktorá volala dovtedy, kým nebola vypočutá. A vie, že podobne sa aj nám dostane odpovede v pravý čas. V čase medzi modlitbou a naplnením sa diabol pokúša zožrať nás – práve vo chvíli, keď čakáme na Pána!

Pravdou je, že Boh tiež vždy neskáče, keď my začneme volať – Pane, všetko Ti dávam. On vie, že posvätenie, odovzdanie sa, hlad po Kristovi sú z času na čas sprevádzané naším citovým pohnutím. Preto jeho Duch nereaguje, až dokým v nás nevidí pevné odhodlanie, nejaký dôkaz, že sa neodvrátime od túžby po Bohu, ktorú momentálne pociťujeme.

Aj Satan si tieto skutočnosti uvedomuje. Z toho, ako pozoruje náš život, vie veľmi dobre, kedy je naše rozhodnutie nasledovať Pána vážne a kedy nie. Keď vidí, že je to len povrchné, nemárni s nami ďalej čas. Nechá nás tak - v našom hriechu a v slabostiach. Ako náhle však vidí v našom srdci pravé odovzdanie, túžbu po slobode od hriechu, rozhodnutie vyzliecť sa z bláznovstva a obliecť si Krista, vtedy mu je jasné, že jeho čas je krátky. Vtedy vie, že má len krátky časový interval na uskutočnenie svojho diela - kým sa nevymaníme z jeho pazúrov a nezačneme kráčať v sláve, kým nezačneme používať vieru a žiť víťazne. Preto sa v týchto medzičasoch na nás začne zhadzovať celý pekelný arzenál.

V tomto vidíme príčinu, prečo toľko odovzdaných veriacich v tele Kristovom prechádza v súčasnosti ťažkými skúškami. V Zjavení 12 je posolstvo aj pre nás: Choď vpred, vykroč z letargie. Dávaj svoje telo Ježišovi ako živú obeť. Dôveruj Duchu Svätému, že ťa oslobodí z každej žiadostivosti. Celou svojou bytosťou hľadaj Boha. Ale buď rovnako pripravený čeliť životným skúškam, lebo Satan príde k tebe v celej svojej sile!

“A had pustil zo svojich úst za ženou vodu ako rieku, aby ju odniesla rieka.” (Zjavenie 12,15) Budete zaplavení strašnými pokušeniami, trýznení duchmi, únavou, depresiou, neverou, skľúčenosťou. Nepriateľ sa bude snažiť trápiť vás na tele, vo vašej mysli i v duchu!

Satan pozná vaše slabé miesta, oblasti, v ktorých najviac zápasíte so svojím telom, žiadostivosťou, pozná problémy vašej mysle, a práve na týchto miestach bude intenzívne pracovať proti vám. Pokúsi sa o to, aby vás odniesla rieka skúšok a pokúšaní, urobí všetko preto, aby vás dostal dole. Doháňa ho k šialenstvu, keď vás vidí stáť na pokraji víťazstva a vie, že jeho čas je už krátky!

Tragédiou je, že napriek tomuto krátkemu času má Satan pri nás často úspech. Mnohí veriaci sa vzdávajú boja, odovzdávajú sa pokušeniu a depresiám. Veria Satanovým lžiam podľa ktorých nie sú dobrí, sú nečistí a nikdy nebudú slobodní. A tak ich viera stroskotá.

Pravdou je, že takéto lži nikdy nedostihnú Božie uši. Nedovolí, aby čokoľvek satanské prišlo do nebies. Tak aj my by sme mali umlčať diabolské lži vierou v to, čo pre nás Kristus vykonal na kríži!

Môžete sa opýtať kohokoľvek, kto bol povolaný k tomu, aby vykročil a začal pracovať na novom diele pre Božie kráľovstvo, a povie vám, ako sa Satan voči nemu rozbesnil a začal proti nemu chrliť utrpenie za utrpením.

Diabol ti načúva. Počuje aj to, ako si Bohom vyzvaný k novému kroku viery. Modlíš sa za to, hovoríš o tom s inými, niekoho si vyhľadal, aby ti v tejto otázke poradil. Vo chvíli, keď Satan počuje tvoje “áno” Bohu, vie, že má už len krátky čas na to, aby do koreňa zničil tvoje povolanie!

Nebolo tomu inak ani v Kristovom prípade. Zakrátko po tom, ako bol pokrstený, holubica sa objavila nad jeho hlavou a zaznel hlas z neba, ktorý ho vyhlásil za baránka Božieho, Spasiteľa sveta, pobral sa Satan do práce. Vedel, že na celú akciu má len štyridsať dní a nocí, aby mohol schvátiť Ježiša a zastaviť jeho poslanie. Pracoval horúčkovito, naplno využíval každú pekelnú pascu a manéver.

Akonáhle Ježiš prehlásil Petra za skalu viery, Satan sa ponáhľal hodiť učeníka na skúšobné sito a viedol ho k nevere a zrade. Vedel, že musí rýchlo zasiahnuť do Petrovho života, aby predbehol naplnenie Ježišovho prehlásenia o tomto učeníkovi. Ale nastražené pokúšanie sa nakoniec minulo úspechu, pretože jedného dňa človek-skala zaútočil na strach Satanovho kráľovstva!

Poznám dobre “slasti” týchto pekelných nájazdov. Práve v tomto období sa dostávam nad hladinu z jednej z najboľavejších skúseností v mojom živote. Všetko sa strhlo len kvôli tomu, že som nedávno vstúpil do novej služby, do ktorej ma Boh povolal.

Strávil som veľa času na modlitbách, vnímal som Božie povolanie, v ktorom rozšíril moju službu o poslanie hovoriť k pastorom po celom svete. (Neopúšťam službu v zbore - Times Square Church, ani túto službu – rozosielať posolstvo po internete. Som len vedený Duchom Svätým k tomu, aby sa rozšírila moja služba aj o ďalší aspekt.) Na túto jar som naplánoval stretnutie pastorov zo štyroch krajín – z Francúzska, z Rumunska, Poľska a Macedónska. Toto stretnutie by malo zoskupiť pastorov zo všetkých etnických skupín, ktoré žijú navzájom v nepriateľstve – srbských pastorov s albánskymi, pastorov z Kosova a balkánskych krajín. Títo ľudia by mali spolu stáť pred Kristom v uctievaní, v láske k nemu i voči sebe navzájom.

Akonáhle som naplánoval toto stretnutie, Satan vyrazil do útoku. Až do tej chvíle som prekypoval zdravím. Náhle som sa fyzicky úplne zložil. Stačilo niekoľko hodín a bol som taký slabý, že som ledva vládal chodiť. Mal som ostré vnútorné bolesti aké bývajú pri ľadvinových kameňoch. Čoskoro na to sa na bruchu objavili pľuzgieriky. Môj priateľ lekár mi povedal, že mám pásový opar. Je to choroba vyvolaná vírusmi ovčích kiahní. Čím ste starší, tým horšie ju prekonávate. (Mne už minulo šesťdesiat.) Čakali ma dlhé týždne bolestí, lieky mi nezaberali. Vyrážky sa mi zapálili, nemohol som spávať.

Zdalo sa, že sa diabol dobre zabáva a vysmieva sa mi: “Tak čo? Ešte chceš pokračovať v tejto novej službe? Veru nebudeš, ak ti ja nepomôžem!

Napriek tomu teraz píšem toto posolstvo. Po týždňoch mojej bolestivej “extázy” mi zápal úplne zmizol. Pán ma pozdvihol a dal mi novú silu. Celé súženie spôsobil diablov duchovný útok.

Po mnohých rokoch služby môžem povedať, že to takto prebieha vždy. Zakaždým, keď prijmem nové povolanie od Pána, nasleduje reťaz démonských útokov. Zväčša sú namierené proti mojej žene Gwen a proti mojim štyrom deťom. Diabol sa ma často pokúša zastrašiť. Vyhráža sa mi: “Každé “áno” Bohu ťa bude stáť manželku, deti, alebo tvoje zdravie.”

Na konci osemdesiatych rokov, keď som sa presťahoval do New Yorku, aby so založil Times Square Church, objavili Gwen ďalší nález rakoviny prsníka. Musela podstúpiť nebezpečnú operáciu a po nej nasledovali obavy, či sa chirurgom podarilo vybrať celé nádorové ložisko. V deň, keď sa Gwen vrátila z nemocnice, sme dostali telefonát z Texasu – našej dcére Bonnie zistili rakovinu. Mala len tridsať percent nádeje na prežitie.

Počul som ten diabolský smiech: “ Tak čo? Ešte si myslíš, že sa ti podarí založiť v New Yorku zbor? Dobre si to premysli, kazateľko!”

Satan sa snaží zastrašiť a znechutiť podobnými lžami každého jedného Božieho služobníka. Dnes je Gwen zdravá a silná a Bonnie už desať rokov žije bez známky rakoviny. Ani ja už neviem o žiadnej fyzickej bolesti.

Diabol k nám prichádza s takýmito ťažkými skúškami, lebo vie veľmi dobre, že má iba chvíľu na to, aby zničil Božie plány. Ale my sa ho nemáme čo báť!

John Knox nám slúži ako dobrý príklad toho, ako možno odraziť satanské lži. Knox bol jedným z najmocnejších kazateľov v Británii. Jeho strašné kázne roztriasli aj kráľov a kráľovné. Žil spravodlivo tak, aby jeho život bol svedectvom evanjelia, ktoré kázal. A v tomto nekompromisne vytrval až do konca.

V posledných rokoch života bol Knox nevyliečiteľne chorý. Satan stál pred ďalším termínom. Tento muž privádzal peklo do zúrivosti aspoň tak, ako apoštol Pavol. A tak diabol vytrielil, aby stihol v tom krátkom časovom limite poslať Knoxa do večnosti s neverou a strachom v srdci.

Knox napísal: Celý môj život bol preverovaný skúškami a útokmi Satana. Ale skúška, ktorou prechádzam teraz, ma prikvačila najstrašnejšie. Diabol sa snaží pohltiť ma a zlikvidovať. Mnohokrát predtým mi pohodil pred oči moje vlastné hriechy. Pokúšal sa ma lapiť do pasce návnadami tohto sveta. Ale Duch vždy zneškodnil všetky tieto útoky. Teraz však útočí iným spôsobom. Prefíkaný diablisko sa ma snaží presvedčiť, že si večný život v nebi vyslúžim mojou vernosťou v službe.

Knox vedel, že spasenie pochádza iba z viery. Kázal túto zvesť po celý život, jasne prehlasoval, že nikto nedosiahne spásu vlastnou spravodlivosťou, že nezáleží na tom, koľko dobrých skutkov človek urobil. A napriek tomu všetkému sa Satan predsa len pokúšal lapiť tohto kazateľa na jeho vlastnej vernosti.

Skôr, než Knox umrel vydal svedectvo: “Nech je požehnaný Boh, ktorý mi dal možnosť zlomiť a zneškodniť tento strašný šíp Božím Slovom. Z milosti Božej som, kým som, a to nie ja , ale Boh vo mne. Skrze Ježiša Krista som obdržal toto víťazstvo. Pokušiteľ sa ma už v tom krátkom čase, ktorý mi zostáva nebude môcť viac dotknúť. Čoskoro zamením tento smrteľný život za blahoslavenú nesmrteľnosť skrze Ježiša Krista.

Vďaka Bohu za svedectvo Johna Knoxa! Božie Slovo použil na to, aby sa mohol postaviť proti Satanovi a Pán ho vyslobodil. Odišiel domov do slávy vo viere, spievajúc chvály Bohu.

Možno, že sa vás nasledujúcimi slovami nepríjemne dotknem. Biblia však hovorí veľmi jasne: Ak si otrokom žiadosti, ak žiješ v hriechu bez Ducha Kristovho v srdci, si sám dieťaťom diabla. Ježiš hovorí: “Vy ste z otca diabla a chcete robiť žiadosti svojho otca.” (Ján 8,44) Hovorí, že Satan ovláda tvoj život. Preto tvojím otcom nemôže byť Boh ale diabol. Patríš do rodiny nepriateľa, nie do Božej! Samozrejme, Kristus hovoril tieto slová zástupu nábožensky zaslepených ľudí, ktorí si mysleli, že sú v Božích očiach dobrí. Naoko boli čistí a zbožní, ale v ich vnútrach sídlila žiadostivosť, zmyselnosť, telesnosť, chamtivosť.

Aj deti diabla trpia chorobou – chorobou hriechu. Čím hlbšie človek padol do hriechu, tým vážnejšou sa choroba stáva. Vyvrcholí vtedy, keď hriech z ničoho nič stratí svoj obal rozkoše a ukáže sa jedovaté jadro nudy a prázdnoty.

Ochorenie hriešnosť priviedlo známu televíznu hviezdu pred niekoľkými týždňami k spáchaniu samovraždy. Tento herec bol obsadzovaný do najpopulárnejších seriálov a mal pri všetkom šťastie. Pred samovraždou ešte podpísal zmluvy na úlohy v nových filmoch a dal si schôdzku s jednou nádhernou herečkou. Tešil sa sláve, šťastiu a dobrému zdraviu.

A potom našli jeho mŕtve telo v lacnom porno-hoteli. Zjavne ho žiadne z potešení sveta neuspokojili. Život sa mu stal prázdnym, nezmyselným a samovražda nakoniec urobila bodku za týmto trápením. Zomrel na chorobu hriešnosti.

Ak ste doposiaľ ešte nikdy neodovzdali Ježišovi život, diabol vás úplne ovláda. Vedie a riadi váš život. Ale možno že teraz Satan vidí, že prichádza do vášho života zmena a vie, že stráca vládu nad vami. Pre vás už hriech stratil svoju sladkosť. Nechodíte už na miesta, ktoré okupuje, aj keď ste tam predtým boli častým hosťom. Netúžite už po partii. Peniaze a majetok vás neuspokojujú, rovnako ani sex. Prázdnota vo vás narastá.

A zrazu čítate toto posolstvo. Možno sa vo vás prebudí ochota čítať si Bibliu. Nikto vás to nenúti urobiť, len niečo vo vašom vnútri vás k tomu nabáda.

Milý človeče, práve teraz Ježiš klope na dvere tvojho srdca a diabol o tom vie. Ten, ktorý klope, je Kristus. Satan má najväčšiu hrôzu z toho, že otvoríš Kristovi.

Diabol vie, že mu ostal krátky čas na to, aby ťa spracoval. A tak sa pokúsi o všetko, len aby ťa mohol zastaviť pred otvorením srdca Bohu. Lukášovo evanjelium nám podáva svedectvo o otcovi, ktorý priniesol k Ježišovi syna posadnutého démonom. Kristus tomu otcovi povedal: “Doveď sem svojho syna! A keď ešte len prichádzal, trhnul ho démon a silne ním zalomcoval.” (Lukáš 9,41-42) Slovo zalomcoval znamená strašne, neovládateľne zatriasol.

Tento mladík prišiel ku Kristovi, aby bol oslobodený, prenesený z kráľovstva temnosti do kráľovstva svetla. Diabol videl, že stráca svoju ďalšiu obeť. Od zúrivosti hodil mladíka o zem. To bol jeho posledný násilný prepad. Chcel ho zabiť a uchvátiť jeho dušu skôr, než ho Ježiš oslobodí.

Satan sa pokúsi a podobné útoky aj dnes. Kedykoľvek sa priblížite ku Kristovi, pokúsi sa posledný krát o ničivý útok. Podvrhne vám pred oči tie najlákavejšie pokúšania. Pokúsi sa zraziť vás na zem lžami, povie vám, že nikdy nebudete slobodní od hriechu a žiadosti. Bude vás presviedčať, že navždy ostanete v jeho moci, nikdy nebudete Boží!

Ale dovoľte, aby som vám pripomenul: Ak sa okamžite začnete približovať k Bohu, Satan zostane bezmocný. Nemôže totiž zastaviť nikoho, kto sa obrátil ku Kristovi. Ani démonom posadnutému mladíkovi nemohol zabrániť, aby sa dostal k Ježišovi. Kristus urobil len nasledovné: “Ale Ježiš pokarhal nečistého ducha, uzdravil mládenca a oddal ho späť otcovi.” (Lukáš 9,42)

Jakub hovorí: “Sprotivte sa diablovi a utečie od vás. (Jakub 4,7). Tak ako teda možno odolávať nepriateľovi? Jedine vierou! Jednoducho prísť k Ježišovi a dôverovať mu, že vás vytrhne zo Satanových pazúrov. “Ktorému postavte sa na odpor, pevní vo viere (Prvý list Petrov 5, 9).

Už dnes môžeš byť oslobodený. Možeš Satanovi odvetiť: “Vieš, keď som skončil čítanie tohto posolstva, rozhodol som sa stať slobodným človekom. Ježiš je mojím Spasiteľom a On sa rozhodol, že ma vyslobodí z každej žiadosti a hriešnej vášne. A toto všetko sa naplní, pretože to povedal On! ”

Môže sa stať, že od tej chvíle sú pred vami ťažké časy. Ale o to jasnejšie bude nad vami žiariť slávne slnko vášho nebeského otca!